Už je tomu vyše päť mesiacov, čo som nevidela ani psychiatra ani terapeuta. Zatiaľ čo kedysi som narážala na pre mňa nevhodných terapeutov a myslela som si, že terapia proste nemá zmysel, teraz začínam citeľne pociťovať jej absenciu v mojom živote. Mala som to šťastie chodiť vyše roka k terapeutovi, ktorý mi naozaj sadol.
Chýba mi ten čas, ktorý som raz týždenne venovala iba sebe. Mohla som rozprávať o čomkoľvek som uznala za vhodné, dostať zo seba myšlienky, ktoré nezdieľam s nikým iným, podeliť sa o svoj strach, radosť či hnev, zatiaľ čo som sa vozila na stoličke po miestnosti a vykrikovala.
Hlavne bez toho, aby som bola súdená či moralizovaná.
Bez toho, aby mi niekto moju chvíľku zničil premostetním na svoje problémy.
Hodina len a len pre mňa.
Cítim, ako keby z môjho života odišla trochu hĺbka. Tak veľmi som sa zamerala na každodennosť a výzvy, ktoré so sebou prináša, že som sa zabudla z času na čas zastaviť a obzrieť sa späť. Čo som vlastne cítila? Prečo som tak reagovala? Čo som potrebovala?
Žijúc v novej krajine si to uvedomujem ešte viac. Moji najbližší sú ďaleko a ja som už dlho nemala rozhovor len tak, nad vínom, o kadečom, do druhej rána, obnažujúc vlastnú dušu.
Žeby som aj ja začala pociťovať, že mi jednoducho chýba blízkosť?
Dnes si už myslím, že terapia je naozaj dôležitý prvok v živote. A nemyslím si, že len pre duševne chorých ľudí. Každý potrebuje taký čas, keď si dokáže v hlave zorganizovať, čo sa deje, vďaka niekomu, kto s ním bude nahliadať na každodennosť zo všetkých možných uhlov a predovšetkým mu ukáže jeho hodnotu.
Terapia nielen, že za to stojí, ale je naozaj dôležitá.
Komentáre
Zverejnenie komentára