Našla som texty približne spred 12 rokov. To znamená, že som mala 20 rokov, bola na prázdniny doma z Brna a zmietala mnou neuveriteľná potreba stále rozprávať, ktorú som nebola schopná žiadno zo seba dostať, okrem neustáleho písania blogov, prispievania do diskusií, kontaktovania všetkých známych i neznámych na vtedajšom ICQ a facebooku.
Hypománia ako vyšitá a ja som si stále myslela, že to je nejaké moje skryté alterego a že som superčlovek.
Trpím
Ako som si asi 10 minút dozadu niekde zastatusovala: trpím konverzačným hyperaktivizmom. Hyperaktivizmus sa mi páči viac ako slovo hyperaktivita a som pripravená a ochotná biť sa za jeho uzákonenie ako spisovného slova. Inak ten môj hyperaktivizmus ma naozaj trápi. Viete, proste mám potrebu sa podeliť o všetko, každého pozdraviť, hlúpo na neho civieť a dúfať, že pochopí, že sa s ním chcem rozprávať, lebo proste chcem, nie, žeby som mala nejakú potrebu ho otravovať.
Niekedy si myslím, že to vybijem. Proste sa zdvihnem a pôjdem upratovať. Alebo sa zdvihnem a... a... ja neviem. Namiesto toho si však pustím Skream, ktorý namiesto toho, že by mi roztancoval hýýýýýždě (veľmi ľúbivé slovo/, ma núti sedieť, kukať do blb a písať takéto žvásty, ktoré síce zverejním, ale to len preto, že sa tak aspoň nejak ozve msvetu a dokonca svojou konverzačnou silou oslovím viacerých ľudí naraz. Presne tak. Takýto je tento svet.
Tak ako však ja by som si šla aj frízbí zahrať. Na túru do tiesňavy. Alebo by som si sama len tak pobehovala okolo Váhu. Avšak práve dneska ma prepadol môj hyperaktivizmus a ja potrebujem niekomu tlačiť do hlavy všetky tie hlúposti, ktoré mi prebehnú za čelom, porehocú sa a odplávajú si ďalej do nenávratna, takže ak ich nevyslovím hneď, ako mi napadnú, tak na ne potom zabudnem. A nikdy tá ich veľká múdrosť neuzrie svetlo sveta.
Takže si tu trpím so svojou konverzačnou poruchou v meste, kde takmer nikoho nepoznám, dúfam, že sa mi zázračne objavia na účte peňáze, aby som mala na bus do Brna. Alebo do Žiliny.
Bliah.
Tak.
Inak na Tapped od Skream sa dá celkom dobre kývať dopredu dozadu.
O tom, ako (ne)chodím k zubárovi
Nepýtajte sa ma, prečo. Teda prečo by som tam mala chodiť a ešte k tomu každý deň. Stačí vám vedieť fakt, že keď tam tých blbých päť minút sedím v kresle, tak je zo mňa najlepší bubenník na svete, dokopem všetko okolo seba a ešte aj vyrevem rieku, ako to chcel Justin po nejakej slečne. A to mám vysoký prah citlivosti. Vážne.
A takže by som tam mala chodiť okolo jedenástej-dvanástej. Odmietam. Vymýšľam samé voloviny, ako to oddialiť. Robila som si hranolky, hrala som sa na Bjork a stále si hovorím, že dneska tam naozaj nepôjdem.
Ale pôjdem.
Musím.
Nechcem.
Musím.
Odmietam.
Radšej zvliecť z kože a nasoliť, ako hento.
A potom ešte celý deň mať všetko s príchuťou peroxidu. BLIAH! ! !
"Čo mi dnes ponúkate? "
"Mám tu mäso s ryžou a peroxidom. Na zapitie si môžete dať minerálku s peroxidovou príchuťou."
"A zákusok? "
"Peroxidová zmrzlina a latté s peroxidom."
"Niečo bez peroxidu nemáte? "
"Hranolky s peroxidom... tam toho peroxidu nie je až toľko."
(áno, odkazujem sa na monty python´s flying circus a spam spam spam spam spam spam spaaaaaaaaaam, ale ak to nepoznáte, tak na to aj tak nikdy neprídete)
A dokonca vediem aj plodné debaty. Napríklad o tom, kto pozná akú hviezdu. A že henten vrbovský odkundes pozná osobne Dorotku Nvotovú, tak to mu naozaj závidí. A nemá s ňou zrážaciu známosť, ako ja s Prokopom z M/D/ L/D/ (čo znamená, že do seba vrážame na takmer každej brnenskej akcii). On sa s ňou rozprával. Takže som v záchvate závisti a žiarlivosti zistila, že veď ako sorry, ja vlastne poznám seba.
A ja budem veľmi slávna, známa a vplyvná a budem ikonou. Tak.
A vy všetci sa budete snažiť každého presvedčiť, že:
"Ach, áno, bol som pri jej začiatkoch, keď si viedla blog na takom jednom nevýznamnom serveri pre mladých, také drísty..."
ALEBO
"Ach, áno, bol som s ňou na pive..."
ALEBO
"Ach, áno, veľmi rada so mnou diskutovala na tú a tú tému..."
JEDNODUCHO sa budete snažiť nájsť niečo, čím sa pochválite, že ma poznáte. Alebo ste poznali. Ale bude vám to prd platné.
Lebo ja začnem šňupať a tak sa prešňupem, že si nič nebudem pamätať. A keď ma niekde stretnete a budete na mňa kričať:
"Romana! ! Romana! Pamätáš si na mňa? "
Tak ja vám budem môcť úprimne a bez výčitiek svedomia povedať, že nie.
Ja jednoducho budem slávna.
A teraz jednoducho idem k zubárovi.
"ach áno, Romanka, jej som vytrhol jej prvý zúbok, na to si spomínam, ako by to bolo včera..."
Komentáre
Zverejnenie komentára