Bipolárna porucha a moje vzťahy

V momente, keď som naplno prijala fakt, že som bipolárna, som prijala aj to, že nechcem mať vzťah. Toto rozhodnutie sa síce postupne, pod vplyvom terapií a rozhovorov s okolím, začalo vytrácať, ale aj tak chcem o tom písať. A nielen o tom.

Chcem písať aj o tom, ako som spätne vypozorovala ničivé účinky mojej poruchy na vzťahy s ľuďmi okolo seba. Alebo aj o tom, na akú silnú podporu som narazila u ľudí mne blízkych. Či o tom, ako sa jednoducho niektoré rozhodnutia menia.

Bola som na ulici, okolo mňa každodenný ruch, ja som ťahala z cigarety. Rýchlo, pretože ma oziabali ruky a chcela som ich rýchlo zas strčiť do vrecka. V hlave som sa pomaly vyrovnávala s faktom, že do konca života budem na liekoch, a myšlienky mi skákali z minulosti do budúcnosti, z jednej udalosti na druhú. Premietala som si situáciu za situáciou, v ktorých som sa nesprávala úplne tak, ako považujem za sebe vlastné, či obdobia za obdobiami, keď som z úplneho vrchu padala na úplny spodok, či naopak. A vtedy som si to povedala. Že týmto nechcem nikoho obťažovať.

Naozaj nechcem nikoho obťažovať. Nechcem na nikoho hádzať život s tým, čo ja sama ťažko zvládam. Ani po nikom chcieť, aby to vedel ustáť. Nechcem ani prijímať nikoho ľútosť, či starostlivosť. Chcem sa stále cítiť ako plnohodnotná samostatná osobnosť. Ktorá má problém. Ktorý sa naučím zvládať. O TOM SOM PRESVEDČENÁ.

Presne takto som to videla. Vzťah ako taký som chcela, ale racionálne jednoducho nie.

Veď ani pohľady do minulosti mi nijak toto rozhodnutie nevyvracali. Pred očami sa mi mihali tie momenty, ako sme napríklad išli na návštevu k jeho rodičom a ja som sa cestou zrútila, prepadla absolútnej úzkosti a nebola schopná ani len zdvihnúť zrak zo zeme, nieto ešte niečo povedať. Prečo? Prečo to robíš? Však sa nehanbíš. Veď na rodičov bežne robíš výborný dojem! Čo je s tebou? Prečo máš tak ťažké nohy? Prečo to nezvládaš teraz?

Alebo ako som bez motivácie dennodenne nebola schopná vyliezť z postele, urobiť si kafé či sa čo i len umyť. A už vôbec nie ísť medzi ľudí.
"Romanko, proč jsi taková? Když jsem s tebou začal chodit, byla jsi úplně jiná. Byla jsi akční a zábavná. Se na sebe podívej, nemůžeš být celý den v posteli."

Alebo ako ma niekedy dokázala vytočiť akákoľvek maličkosť.
"Co zas je, doprdele? Jindy jsi tolerantní a teď tě nasere tohle? Neznám tě takovou."

Pred očami sa mi znova rozpadal jeden vzťah za druhým a vedela som, že to už nechcem. Ničiť to, čo sme budovali, správaním, ktoré mi nie je vlastné. Teda, je mi chorobne vlastné, a ja nechcem, aby bolo.

Odvtedy prešlo milión rozhovorov, mnoho terapií a niekoľko priznaní mojej rodine, kamarátom, blízkym či niektorým známym, že ako to teda je. Tá podpora bola neuveriteľná. Vďaka nej som si uvedomila, že sa nemusím cítiť ako príťaž nikomu, že môžem byť sama sebou a okolie ma tak bude vnímať. Aj napriek poruche. Ja nie som moja diagnóza. A ani moje okolie ma tak nevidí.

Tak uvidíme, či pre niekoho nového budem Romana alebo moja diagnóza.

Komentáre

Obľúbené príspevky