Prvýkrát som o tejto téme písala pred vyše dvomi rokmi. Hlavato som vedela, čo chcem, či lepšie povedané nechcem a všetko som to mala perfektne zdôvodnené. Aspoň z toho môjho pohľadu. Zaujímavé je, ako sa človek vyvíja a mení názory.
Prešlo 27 mesiacov. Stihla som vystriedať niekoľkých partnerov. Pri každom som sa bála toho, ako ma bude vnímať, ako zareaguje na moje výkyvy. Bála som sa seba, čo môžem spraviť.
V ako spomaleom filme stále vidím v hlave, ako zapichávam jednému z nich vidličku do stehna, ako utekám so zhrdzaveným vreckovým nožom popri rieke, ako inému nadávam dlhé minúty vkuse a vnútorne ma to neuveriteľne napĺňa spokojnosťou a energia mi eštev viac rastie. Vidím sa si v úzkosti trieskať hlavu o pouličnú lampu, či dni a niekedy aj týždne ignorovať správy, triasť sa v posteli znechutením zo seba samej a ako pri tom vždy niekto z nich bol.
Zo začiatku mi to všetko bolo jasným potvrdením toho, čo som si myslela. Mala by som byť sama a naozaj sa prestať pokúšať tráviť s niekým čas takýmto spôsobom. Začala som sa odhodlane venovať terapii, vypĺňala som si voľný čas, venovala sa sama sebe. A ešte mačičke a najbližším (v tomto poradí).
Mám pocit, že sa mi podarilo zachytiť nejakého démona a postupne ho poraziť. Akokeby sa všetky tie posledné týždne zhmotnili do výsledku, keď sa zrazu cítim spokojná, vyrovnaná a istá si sama sebou.
Nie, nevyliečila som bipolárku. Bipolárku mám. Výkyvy tiež. Ale naozaj som ju už prijala. Nielen ako fakt, že to tak jednoducho je, ale aj ako fakt, že je to súčasť mňa. Že sa nemusím za to neustále kajať, ospravedlňovať či obmedzovať. Že nemám robiť veci naprieky mojej bipolárke, ale spolu s ňou. A keď to niekto nie je schopný akceptovať, že moje hranice nejaké sú, nie je to môj problém a moje zlyhanie, ale problém v tom človeku a taký mi za môj čas nestojí.
Aj terapeut mi hovorí, že žiarim a je vidno, že mi je dobre.
Môžem si dovoliť byť v úzkosti medzi ľuďmi okolo seba a dostane sa mi pochopenia.
Dovolím si mať zlú náladu a nikto ma za to nezožere.
A práve to, že som to všetko takto prijala, spôsobilo, že sa mi to lepšie komunikuje aj navonok. A že sa mi podarilo k sebe viazať ľudí, ktorí za to naozaj stoja a som za nich nesmierne vďačná.
Áno, mám bipolárku. To však neznamená, že by ma ľudia nemali ľúbiť.
Ja som chorá, niekto má krivý charakter.
Moja choroba ma nediskvalifikuje z bežného života, nebudem si to robiť ani ja sama.
A teraz sa stretávam s jedným super človekom, ktorý na moje oznámenie o bipolárke jednoucho zareagoval "Okej.".
Akože to proste zobral na vedomie. A po pár dňoch prišiel s tým, že si čítal na to veľa článkov a rád by vedel, ako spozná moje epizódy a čo vtedy môže pre mňa urobiť.
Ľudia sú super. Musím si ich okolo seba takýchto držať.
Prešlo 27 mesiacov. Stihla som vystriedať niekoľkých partnerov. Pri každom som sa bála toho, ako ma bude vnímať, ako zareaguje na moje výkyvy. Bála som sa seba, čo môžem spraviť.
V ako spomaleom filme stále vidím v hlave, ako zapichávam jednému z nich vidličku do stehna, ako utekám so zhrdzaveným vreckovým nožom popri rieke, ako inému nadávam dlhé minúty vkuse a vnútorne ma to neuveriteľne napĺňa spokojnosťou a energia mi eštev viac rastie. Vidím sa si v úzkosti trieskať hlavu o pouličnú lampu, či dni a niekedy aj týždne ignorovať správy, triasť sa v posteli znechutením zo seba samej a ako pri tom vždy niekto z nich bol.
Zo začiatku mi to všetko bolo jasným potvrdením toho, čo som si myslela. Mala by som byť sama a naozaj sa prestať pokúšať tráviť s niekým čas takýmto spôsobom. Začala som sa odhodlane venovať terapii, vypĺňala som si voľný čas, venovala sa sama sebe. A ešte mačičke a najbližším (v tomto poradí).
Mám pocit, že sa mi podarilo zachytiť nejakého démona a postupne ho poraziť. Akokeby sa všetky tie posledné týždne zhmotnili do výsledku, keď sa zrazu cítim spokojná, vyrovnaná a istá si sama sebou.
Nie, nevyliečila som bipolárku. Bipolárku mám. Výkyvy tiež. Ale naozaj som ju už prijala. Nielen ako fakt, že to tak jednoducho je, ale aj ako fakt, že je to súčasť mňa. Že sa nemusím za to neustále kajať, ospravedlňovať či obmedzovať. Že nemám robiť veci naprieky mojej bipolárke, ale spolu s ňou. A keď to niekto nie je schopný akceptovať, že moje hranice nejaké sú, nie je to môj problém a moje zlyhanie, ale problém v tom človeku a taký mi za môj čas nestojí.
Aj terapeut mi hovorí, že žiarim a je vidno, že mi je dobre.
Môžem si dovoliť byť v úzkosti medzi ľuďmi okolo seba a dostane sa mi pochopenia.
Dovolím si mať zlú náladu a nikto ma za to nezožere.
A práve to, že som to všetko takto prijala, spôsobilo, že sa mi to lepšie komunikuje aj navonok. A že sa mi podarilo k sebe viazať ľudí, ktorí za to naozaj stoja a som za nich nesmierne vďačná.
Áno, mám bipolárku. To však neznamená, že by ma ľudia nemali ľúbiť.
Ja som chorá, niekto má krivý charakter.
Moja choroba ma nediskvalifikuje z bežného života, nebudem si to robiť ani ja sama.
A teraz sa stretávam s jedným super človekom, ktorý na moje oznámenie o bipolárke jednoucho zareagoval "Okej.".
Akože to proste zobral na vedomie. A po pár dňoch prišiel s tým, že si čítal na to veľa článkov a rád by vedel, ako spozná moje epizódy a čo vtedy môže pre mňa urobiť.
Ľudia sú super. Musím si ich okolo seba takýchto držať.
Komentáre
Zverejnenie komentára