Tento text bude o tom, ako ma jedno impulzívne manické rozhodnutie ovplyvnilo na celý život.
Keď som mala 19, presťahovala som sa do Česka za štúdiom. Lietala som v hypománii, čo si uvedomujem až spätne. Bola som všade, všetci ma poznali, všade ma bolo počuť a školu som brala ako veľkú párty. V tomto rozpoložení mi napadlo, že nebude nič lepšie, než si zaobstarať mačku. Čo by malo záležať na fakte, že o mačkách nič neviem. Ako sa o ne starať, čo potrebujú, či vôbec, ako sa správajú a čo očakávať. Nič. Jednoducho som nutne potrebovala mačku a bolo.
Tak som si jednu zaobstarala. Trojmesačnú, nájducha z ulice.
Mačička sa najskôr volala Bart, no po zistení, že to vlastne nie je kocúrik, som ju premenovala na Lisu. A tak ju všetci poznali.
Tento text je čisto moje vyjadrenie lásky mojej najlepšej priateľke, životnej spoločníčke a terapeutke, ktorá bohužiaľ včera prešla cez dúhový most a mne doma ostalo len prázdno.
Existujú štúdie, ktoré hovoria, že keď človek príde o domáce zviera, strata ho bolí rovnako, ako keď príde o blízkeho človeka. A je to pravda. Moja myseľ preskakuje medzi apatiou, beznádejou, veľmi hlbokým smútkom a zároveň aj vďakou za všetky tie dlhé roky, čo sme spolu prežili.
Viem, že je to len prvý krok trúchlenia. Čakajú ma ďalšie a neviem, ako dlho to bude trvať.
Lisa bola mačička, ktorá prvé roky bola strachopud. Schovávala sa pred ľuďmi, pred vysávačom, pred všetkým. Dôverovala iba mne a mojej mame, u ktorej strávila dva roky.
No rokmi rozkvitla a nenašli by ste mačku, ktorá by ľúbila ľudí viac než Lisa. Chodila ich vítať k dverám, no i sa rozlúčiť. Sedela na každom jednom hosťovi a neexistovalo, že by bola v inej miestnosti, než ľudia.
Často sa hovorí, že zvieratka sú najlepšou terapiou. A je to pravda. Lisa bola vždy pri mne. Či som dni ležala v depresii v posteli, či som sa kúpala v ľadovej vode alebo sa plazila na záchod. Bola tam, nesúdila ma a len ma ľúbila. Zažila ma vodiť domov jedného človeka za druhým, tancovať v kuchyni, hodnotiť vanilkové pudingy, či sa vážiť každú polhodinu. A hlavne tam bola, keď prišiel pokoj. Ako pevný bod môjho sveta, bytosť, ktorá si mi ľahla na kolená a priadla.
Neviem, ako opísať tú veľkú ničotu, ktorá ostala. Ako môže byť svet taký istý, keď odišla jedna z najlepších bytostí, čo som mala tú česť poznať? A nielen poznať, ale veľa sa od nej naučiť a byť jej vyvoleným človekom.
Neviem, ako to všetko dať dohromady. Je mi zle. Bojím sa, čo príde. Psychiater mi nedvíha telefón a ja nemám žiadne lieky na úzkosť. Plačem vždy, keď si spomeniem na to bezvládne telíčko, ktoré ležalo na veterinárnom stole.
Neľutujem seba. Je mi však ľúto, že som jej nedala tak stokrát viac lásky. Stokrát viac poškrabkaní za ušami. Milliónkrát viac sekúnd strávených spoločne.
Viete, Lisa bola so mnou takmer 15 rokov. Žila v štyroch mestách, zvládla aj sťahovanie sa do Švédska, či prespávanie na hoteloch.
A teraz tu nie je. Moja najlepšia priateľka a terapeutka. Mám pocit, akoby som ostala vo Švédsku sama. Žiadne prepojenie na domov. Už len ja a svet, ktorý ma pozná iba tri roky.
Lisa, ľúbim ťa. Ďakujem za všetko, spravila si pre mňa viac, než ja som kedy dokázala urobiť pre teba.
Ak existuje moment, keď som bola vdačná za svoju bipolárku a manické impulzívne nápady, je to práve teraz.
Komentáre
Zverejnenie komentára