Bipolárna porucha: O iritovateľnosti

Tento text je o tom, čo je jedným z mojich najväčších bipolárnych nepriateľov. O tom, čo je podľa viacerých štúdií najlepším indikátorom blížiacej sa (hypo)manickej epizódy. Výraznejším a smerodatnejším než zvýšená eufória. Iritovateľnosť. Nebezpečná a veľmi ťažko ovládateľná. Chcem o tom písať, pretože sa sama stretávam s tým, že musím niektorých ľudí presvedčiť o tom, že to je chorobný prejav a ja taká naozaj nie som. Pretože je veľmi dobrým indikátorom aj pre najbližších, aby pomohli vysledovať blížiacu sa epizódu a mohli sa na ňu pripraviť. A pretože treba o tom písať.


Keď som bola mladšia, nezaťažená vedomosťou svojej diagnózy, bez liekov a zároveň poháňaná aj pubertálnymi hormónmi, často som sa vyskytla v situácii, keď som nervózne reagovala na úplne všetko. Búchala dverami, priala svojim najbližším smrť a jednoducho robila cirkus.

Keď som vyrástla z puberty, tieto stavy neodišli. Neobjavovali sa už tak často, ale stále sa niekedy stalo, že ma vytočila úplna blbosť (ako napríklad, že sa ma mama neopýtala, ako bolo na koncerte), môj mozog vyletel z hlavy a nahradila ho nasratá fúria, ktorá ma prinútila vybehnúť na upršanú ulicu, bežať cez mesto a uložiť sa k spánku na zem vedľa daňového úradu.

Neuveriteľne ma to všetko mrzí. Bolí ma o týchto veciach rozprávať, pretože si vždy uvedomujem, že sa to naozaj týka mňa, naozaj som to robila ja a takto som blížila svojim najbližším.
Dodnes vidím na niektorých členoch rodiny, že to je niečo, čo berú ako súčasť mňa a že taká proste som, urážlivá a výbušná a je tak ťažké vysvetľovať, že tie stavy sú môj chorobný démon a dokonca sú predzvesťou ešte niečoho horšieho.

Aj teraz mávam stavy iritovateľnosti. Je ich menej. Stále sú veľmi intenzívne. Ale mám pocit, že niekde pod rúškom červeného závoja hnevu a nervozity som schopná racionálne pochopiť, že je niečo zle.

Len pred dvomi dňami som sa znova zobudila nervózna. Hneď z rána. Kamarát mi poprial v správe dobré ráno a ja som prevrátila očami. Robí to ako zvyk každý deň a je to veľmi milé, ale tento deň ma to proste rozhodilo z princípu. Neviem akého. Postupom času som sa našla, ako mu nadávam za všetko, potom som začala nadávať mojej mame a nakoniec som sa našla hystericky revať v obývačke na zemi. A potom znovu nadávať všetkým. Za všetko. Cez mobil. Po druhom podivnom záchvate nasratého plaču mi v hlave začala svietiť kontrolka.

ROMANA, TOTO NIE SI TY.

Ľahla som si na zem a snažila sa upokojiť. Autogénny tréning je fajn vec ovládať. Uzemnila som sa.
Ospravedlnila som sa. Myslím, že je dôležité sa ospravedlniť za svoje správanie, aj keď nie je naschvál, aj keď je dôsledkom nadcházajúcej epizódy. Ale stále ma mrzí, že niekomu ublížim. Je dôležité povedať "Prepáč", aby som dala najavo, že si uvedomujem, že to je pre nich ťažké a že som vďačná za to, že i napriek tomu pri mne stoja.

Viete, ja som inak milý, láskavý, tolerantný a nápomocný človek.
Teda, aspoň dúfam, že ma tak vidia aj ostatní :D
A milujem zvieratká!

No a napriek tomu všetkému sa stane, keď som v tomto iritovateľnom stave, že ma pes v kaviarni vytočí do takej nepríčetnosti, že ho chcem dokopať. Ja. Keby ste videli, ako milujem zvieratá a ako ma robí šťastnou už len fakt, že nejaké zviera vidím, tak by ste si nedokázali ani len predstaviť, že sa na zviera škaredo pozriem. Nieto, že budem snívať o tom, ako ho chúďa skopem tak, že sa dozvracia. Tak ma klepalo a beleli mi hánky a z hlavy mi odchádzalo všetko racio, že som vybehla von, kde som zhlboka dýchala asi 15min, kým som sa nedostala aspoň do takého stavu, že som zavolala svojmu lekárovi.

Vtedy som bola rýchlo nahnaná do ordinácie po lieky. Krátko som o tom napísala. Ako som sa presne cítila.

A viete, aký pocit je vtedy úplne najhorší?
To, ako chcem ublížiť tomu, čo ma rozčúlil. Ako som poháňaná predstavou, že rozplačem moju mamu. Že jej budem hovoriť také veci, aby sa z toho cítila hrozne. Že budem robiť debilov z ľudí, čo ma majú radi.
A za čo? Že použili v správe smajlíka, ktorému nerozumiem?
Že si zo mňa urobili srandu? Bežne si zo seba najväčšiu srandu dokonca robím ja, tak prečo mi to zrazu vadí?

Iritovateľnosť, z ktorej mi je fyzicky zle. A ja dúfam, že nikdy, naozaj nikdy, neurobím nikomu a ničomu fyzicky zle ja.

To je môj najväčší strach.

Komentáre

  1. Ahoj, velmi sa mi tvoj blog paci. Zijem v jednej domacnosti s muzom, ktory ma tiez bipolarnu poruchu, Kedysi davno som o nej pocula, ale ze je to az take take , netusila. On sa dlho neliecil a tiez jeho cast rodiny nechce prijat ten fakt, ze nie je v poriadku a potrebuje liecbu. Trpi okolie, moj zivot je prevrateny naruby, chaos, up and down. Mame aj deti, takze o to je to tazsie. Buducnost je neista. Je super, ze za to snazis liecit a ze ozaj sama chces. Neviem si predstavit, co prezivas, ale myslim, ze kazdy si zasluzi zit uctihodny zivot a nie len prezivanie zo dna na den. Je to narocne ochorenie, no aj pre tvoju buducnost a buduce vztahy, je lepsie to zacat riesit skor ako neskor..Nase zivote su uz tym tym v poznacene, a to sme spolu len 4roky. Chyba mi moj normalny, jednoduchy zivot. Urcite si precitam aj starsie blogy. Drz sa a bojuj ?!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj, znovu ďakujem :)
      Práve preto chcem o tom otvorene písať. Aby som prispela k búraniu stigiem a aby sa na duševné ochorenia naozaj pozeralo ako na akékoľvek iné ochorenie, s ktorým sa dá pracovať a žit. Len ho treba prijať a liečiť. Nebáť sa ho, neodmietať človeka, ktorý ním trpí (nemôže za to) a dať mu z okolia veľkú podporu. Ja viem, že je to ťažké, vidím to aj na mojej rodine. Ale je to choroba a ako akákoľvek iná ťažká choroba rodinu jednoducho poznačí.

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky