Bipolárna porucha: Denníkový zápisok V. (O tom, ako znova panikárim)

Mám asi 20 min do skype meetingu, to nemá zmysel nič nové pracovné načínať.
Čo ale zmysel má, je vyčistenie si hlavy. Blog je skvelý priestor.

Včera som bola v NÚDZi za Prahou doriešiť ešte nejaké posledné veci ohľadom bipolárneho náramku. Psychiater bol sympatický a povedala som mu veľmi veľa.
Avšak, ako som tak rozprávala a videla jeho výraz, tak som začala počúvať aj ja svoje slová.
A rovno som sa ho opýtala: aj vám príde, že niektoré moje prejavy sú skôr hraničiarske?

Bolo to prvýkrát, čo mi niečo také vôbec napadlo. Usmial sa a opýtal, prečo si to myslím.
Po mojej odpovedi mi oznámil, že rozmýšľam asi dobrým smerom a bolo by fajn to prebrať s mojím lekárom, pretože naozaj to vyzerá tak, že som mixnutá. Ale samozrejme, ak lekár hovorí, že som učebnicová bipolárka, tak to tlačiť netreba.

Odvtedy trochu panikárim.

Neviem prečo presne. Môže mi byť predsa už úplne jedno, čím presne budem onálepkovaná, hlavne, že terapeuticky sa bude vedieť, čo by malo účinkovať najlepšie. Aj keby tú poruchu nazvali poruchou eskimáckeho boha hovien, stále už predsa viem, že to nie som ja a že to pomenovanie je zakaždým krokom vpred.

Ale panikárim.
Na divadelnej skúške som mala problém dýchať, vadili mi zvuky, ľudia, nechcela som tam byť. Bolo mi zle.

Potom sa to zlepšilo.

A dnes som znova odmietla ísť do práce. Lebo pri predstave, že mám vyjsť z domu, mi zviera hruď.Nemám rada tieto stavy. Našťastie mám doma dve mačky a tie robia všetko lepším. A repráky, z ktorých ide Kiasmos. Tak je ten home office zvládnuteľný.








A ešte som si včera nafarbila vlas, tak vyzerám jak goth a smiešne mi to je.


Tak snáď sa vy máte fajne.




Komentáre