Zvláštne obdobie. Nejdem, a ani nechcem, pripomínať a opakovať prečo. Sedím vo svojej švédskej izbe, s polomastnými vlasmi na hlave, snažím sa totižto využiť toto obdobie a predĺžiť interval umývania vlasov, a rozmýšľam, čo so seboou.
Mám TAKMER všetko, čo potrebujem k tomu, aby som bola najšťastnejšia na svete. Som vo Švédsku, ktoré milujem, v tíme ľudí, s ktorými rada pracujem, v meste pri mori, kam sa chodievam prechádzať. A začína jar.
Jar a to všetko, čo sa deje, však spôsobujú aj iné veci a tak sa dokonalo čerstvá budím po troch hodinách spánku, pozerám do stropu zatemnenej izby a kontemplujem.
Ako dlho tu ešte budem?
Idem sa prechádzať?
Kúpim si šteňa?
Vezmem si ďalšie mača?
Xbox alebo PlayStation?
Viem, že mánia klope na dvere.
Ja som sa tentokrát rozhodla vyraziť do boja pripravená. Zavolala som doktorovi, k svojim bežným liekom (cipralex- antidepresíva, lemilvo - antipsychotiká), som ešte pribrala kvetiapin (antipsychotiká) a teraz spím v noci ako zabitá a cez deň pijem litre kávy, aby som počas home office nezaspala.
Víkendy spím doobeda a potom sa slimačím tempom vyberiem na prechádzku.
Veľa chodím na prechádzky.
Vždy poobede a niekedy po práci. Sem tam zavolám mame, inokedy počúvam hudbu. Snažím sa udržať si rytmus dní, aby sa to všetko nerozpadlo, nesplynulo do jedného a ja sa nenašla v kolotoči, z ktorého nenájdem cestu von.
Vrátila som sa k Dostojevskému, výborne mi zamestnáva myseľ. Nie som u seba doma, vo svojom prostredí, s mojou mačičkou, obklopená platňami a knižkami. Musím hľadať cesty, ako sa upokojiť, zamestnať a neprešvhnúť to. Sledujem sa.
Niekedy ma prepadne hora radosti, rozpáli sa mi každý sval na tele a ja mám potrebu ísť niečo RIEŠIŤ. Svrbia ma prsty a cítim kovovú chuť v podnebí. Stará známa mánia skúša všetky možné cesty svojho nástupu a ja nevynechávam ani jednu dávku liekov.
Uvidíme, ako toto neisté obdobie skončí.
A kde sa kto nájdeme.
Ja ani neviem, dokedy budem tu.
A priznávam, že aby som reálne mohla zaspať a v noci sa nebudila, si dávam toho kvetiapinu dvojité dávky.
Zatiaľ to funguje.
Mám TAKMER všetko, čo potrebujem k tomu, aby som bola najšťastnejšia na svete. Som vo Švédsku, ktoré milujem, v tíme ľudí, s ktorými rada pracujem, v meste pri mori, kam sa chodievam prechádzať. A začína jar.
Jar a to všetko, čo sa deje, však spôsobujú aj iné veci a tak sa dokonalo čerstvá budím po troch hodinách spánku, pozerám do stropu zatemnenej izby a kontemplujem.
Ako dlho tu ešte budem?
Idem sa prechádzať?
Kúpim si šteňa?
Vezmem si ďalšie mača?
Xbox alebo PlayStation?
Viem, že mánia klope na dvere.
Ja som sa tentokrát rozhodla vyraziť do boja pripravená. Zavolala som doktorovi, k svojim bežným liekom (cipralex- antidepresíva, lemilvo - antipsychotiká), som ešte pribrala kvetiapin (antipsychotiká) a teraz spím v noci ako zabitá a cez deň pijem litre kávy, aby som počas home office nezaspala.
Víkendy spím doobeda a potom sa slimačím tempom vyberiem na prechádzku.
Veľa chodím na prechádzky.
Vždy poobede a niekedy po práci. Sem tam zavolám mame, inokedy počúvam hudbu. Snažím sa udržať si rytmus dní, aby sa to všetko nerozpadlo, nesplynulo do jedného a ja sa nenašla v kolotoči, z ktorého nenájdem cestu von.
Vrátila som sa k Dostojevskému, výborne mi zamestnáva myseľ. Nie som u seba doma, vo svojom prostredí, s mojou mačičkou, obklopená platňami a knižkami. Musím hľadať cesty, ako sa upokojiť, zamestnať a neprešvhnúť to. Sledujem sa.
Niekedy ma prepadne hora radosti, rozpáli sa mi každý sval na tele a ja mám potrebu ísť niečo RIEŠIŤ. Svrbia ma prsty a cítim kovovú chuť v podnebí. Stará známa mánia skúša všetky možné cesty svojho nástupu a ja nevynechávam ani jednu dávku liekov.
Uvidíme, ako toto neisté obdobie skončí.
A kde sa kto nájdeme.
Ja ani neviem, dokedy budem tu.
A priznávam, že aby som reálne mohla zaspať a v noci sa nebudila, si dávam toho kvetiapinu dvojité dávky.
Zatiaľ to funguje.
Komentáre
Zverejnenie komentára