Bipolárna porucha: O otupenosti

Už som o tom písala. O tej nekonečnej nude a nenadšenia z vecí, ktoré robím. Tak prečo chcem o tom písať znovu? Pretože to na terapiách na mňa zovu vyskočilo.

Znovu som sa našla sedieť rozvalená v kresle a hovoriť, ako ma to všetko vlastne nebaví. Ako sa do ničoho neviem ponoriť, k všetkému som apatická a robím to len preto, lebo proste... nebudem sedieť celý deň na zadku a nič nerobiť.

Mám nového terapeuta. Je to skvelý pán, ktorý mi rozumie aj v hudobnom vkuse a vzájomne si dávame tipy na kapely a koncerty. Chodím na tzv. ITP, interpersonálnu terapiu, ktorá vykazuje skvelé výsledky v štúdiách liečby BAP a depresie ako náhrada za antidepresíva. A ja naozaj nechcem byť na antidepresívach. 

Sedíme oproti sebe raz týždenne na 45min, rozoberáme moje vzťahy k ľuďom, veciam, práci, okoliu. A zrazu to zo mňa vypadlo.

Nudím sa, nič ma nebaví.

Znovu. Alebo stále? Je tomu tak už dlho a ja to potláčam a okoliu tvrdím opak? Ja neviem.

Potrebujem silné vnemy a spúšťače, aby som sa cítila naplnene. Hudbu príliš nahlas. Sex veľmi často a niekedy až dobrodružne. Koncerty, aby podo mnou vibrovala podlaha.

Ale to nejde každý deň. Nemôžem stále žiť v jednom intenzívnom zážitku za druhým len preto, aby som sa nenudila. Potrebujem znovu objaviť krásu pokoja a každodennosti. A neviem ako na to.

Práca ma nenapĺňa.
Opakujúce rozhovory o tých istých témach ma nudia.
Domáce pozeranie filmov nie je dostatočne intenzívne.
Každý deň variť zážitkové jedlo nedokážem.
Randenie ma nebaví.

Som otupená. Terapeut hovorí, že to môže byť liekmi. Psychiater tvrdí, že som v miernej depresii, potom zas, že idem do mánie, len za to, že hľadám nejaké impulzy, aby som sa necítila otupene.

Ja si myslím, že každodenný život je nuda.

Zasa raz. A nechcem si to myslieť. Nechcem tu zas byť. Tu, v tomto stave.