Bipolárna porucha: O depresii

Sartre napísal, že peklo sú tí druhí. Každý, kto niekedy bol uväznený vo svojej  vlastnej hlave  však vie, že peklo, to je vaša myseľ.

Vtedy, keď jedinou istotou, čo máte, je vaša neistota. To, že si vôbec ničím nie ste istí a hlavne nemôžete byť istí. Je to, čo počujete, reálne? Tie zvuky, tie hlasy, tóny... Ozývajú sa v noci v hlave, niekedy sa prekrikujú, hádajú sa, inokedy len v tichu niečo oznámia. Zasmejú sa z vedľajšej miestnosti a znejú ako vaši kamaráti, ktorí odišli pred pár hodinami. Sú tu ešte? A čo tie neústupné melódie, ktoré vám znejú v hlave? Neviete ich uchytiť, zapamätať si a znova zmiznú a potom sa vrátia, aby ich zas prehlučal nejaký vysokofrekvenčný tón.

Je to, čo cítite, reálne? Alebo ešte lepšie... viete, čo vôbec cítite? Je to hnev, láska, bolesť, radosť? Alebo všetko naraz? Ako to verbalizovať, keď to vami otriasa, je toho hrozne moc a vy neviete, čo to je. Chcete to vypustiť, pomôcť tomu aspoň slovami, pretože máte pocit, že vás roztrhne, ale vy vôbec netušíte, ako to pomenovať. Tak aspoň rozbijete fľašu o chodník, nech nerozbijete svoje vedomie na kúsky. Nech sa prestanete klepať.

Ach a tá najväčšia neistota?
Neistota o sebe samom. Kým ste. Akí ste. Kam patríte. Ako na vás ľudia reagujú. Ako konáte. Čo konáte.

NIČ-Z-TO-HO-NE-MÁ-KON-KRÉT-NU-PO-DO-BU

A nie je to taká ta neistota, keď človek hľaďá svoju cestu životom. Nie.
Ste v úplne lepkavom bahne tých najhnusnejších predstáv o sebe samom a vlastnej neschopnosti. Prehodnocujete každú svoju vetu, pretože sa bojíte, že budete niekoho otravovať čo i len tým, že vydáte zvuk. Stratili ste predstavu o sebe samom a ste posadnutí tým ju poskladať naspäť. Lebo až keď máte svoju osobu zloženú a funkčnú, ste schopní znova vnímať svoje okolie a tešiť sa z neho. A zabudnúť na seba. A proste iba byť.

Pretože inak sa všetko topí v obrovskej kaluži vašej menejcennosti. Ktorá vám nedovolí vyhodnotiť vôbec nič, ani seba samého. Máte potrebu počuť uistenie z okolia.

"Áno, mám ťa rád."
"Chcem, aby si tam bola s nami."
"Toto sa mi páči."
"V tomto si dobrá."

Potrebujete to uistenie, aby ste sa prestali točiť v kruhu a aspoň na chvíľu v tej temnote svojej mysle započuli slová, ktoré dajú veciam obrysy. Ale bojíte sa opýtať. Nechcete vyzerať zúfalo. Hoci ste zúfalí. Bojíte sa počuť odpoveď. Lebo čo ak bude ešte horšia než to, kde ste teraz?

"Nie, nemám ťa rád."
"Nechcem, aby si tam bola s nami."
"Nepáči sa mi to."
"V ničom nie si dobrá."

Nechcete to počuť. A tak tápate. V tichu, v prázdnote, ničomu neveríte. Trasiete sa. Vnútorne aj navonok. Zviera vás neustále napätie a chce sa vám z neho zvracať,

A vašou mysľou sa neustále bude plížiť paranoja, ktorá sa na vašom zúfalstve priživuje. A vy ostanete v kruhu. Neschopní vyliezť z postele. Urobiť krok. Pretože nič nemá zmysel. Pretože mu neveríte. Pretože si neveríte. Lebo tie hlasy sú stále tam a vy neviete, či je to vaše svedomie, podvedomie, démoni alebo vaše spomienky. A nič nedáva zmysel. A existencia vás bolí.

Existencia bolí.

A to je peklo.

(V ktorom sme sa naučili chodiť a usmievať)

Komentáre