Bipolárna porucha: O lete a festivaloch

Toto je iba mierne oslavný článok o lete a radosti. O tom, ako mi síce sem tam šibe, ale už je to zvládnuteľné. A keď sa to vymyká, tak sú vôkol ľudia, čo vedia a chcú pomôcť. Toto je jednoducho článok o tom, že všetko vie byť fajn. A nemusí to byť stereotypné. Lebo stereotyp je to, čoho sa desím najviac. A čoho viem, že sa desia aj iní (a preto nechcú podstúpiť liečbu).

Začalo sa to tým, že sme si nalánovali úplne najviac famóznu dovolenku. Rozumej Nine Inch Nails v Berlíne a hneď na to cesta na Pohodu. Vyše týždňa ponorené do úžasnosti industriálu, bicyklovania, hudby a nadšenia z toho, čo nás baví najviac na svete. Hudba, platne, koncerty, spoznávanie. 

SKÁKALA SOM S RUKAMI NAD HLAVOU NARAZ S TRENTOM REZNOROM A KRIČALA HEAD LIKE A HOOOOOOLE A NEVEDELA PRESTAŤ.

Pokračovalo to tým, že som tak nejak niekam založila lístok na Pohodu, netušila kam a optimisticky som ho nehľadala, mysliac si, že sa sám zjaví. 

HA HA.

Nuž a potom sme sa vrhli do víru. 
Berlín bol presne taký, ako sme čakali.
A v mojej hlave bol celú dobu pokoj. Ó áno, bola som nadšená. Bavila som sa. Skákala, kričala, tešila sa, spievala si. Ale bola som jednoducho normálna. Bez výkyvov. Pretože viete čo? Aj keď užívate lieky sa dá tešiť, baviť sa a prežívať radosť. Rozdiel je v tom, že sa to neprevalí do šialenstva, v ktorom sa na tom nadšení stanete závislými. Keď vami eufória preteká a vy neviete prestať a hľadáte každú jednu možnosť, ktorá vo vás bude nanovo vyvolávať zimomriavky. Vďaka liekom som normálne šla spať, normálne vstala a nerobila bordel, neotravovala sesternicu a nevymýšľala blbosti, po ktorých by som si potom lámala hlavu. 

Potom sme sa vrátili a ukázala sa obrátená stránka liekov. Mám výpadky pamäte. Nie som schopná si vybaviť niektoré udalosti. Zrekonštruovať ich sled. V hlave úplná tma, čo sa týka niektorých zážitkov a spomienok. Takto sa mi úplne vymazalo to, čo som urobila s lístkom na Pohodu. Jednoducho totálna nada. Bola som schopná si vizuálne vybaviť lístok v peňaženke. Lístok na poličke, lístok na stole, lístok pri platniach, zrazu som si ho vizuálne vedela vybaviť na každom mieste v mojom byte. 

Vyhádzala som knižky z poličiek, niekoľkokrát prehrabala veci na stole, na parapetách, pozhadzovala veci na zem a začala sa v nich hrabať, do toho sa hádať sama so sebou a nesúvisle vykrikovať veci. Hodiny postupovali, blížil sa čas odchodu a lístok stále nikde. Mne šibalo čím ďalej tým viac, až tak, že som si ľahla uprostred bordelu, začala sa smiať a vypisovať a vyvolávať všetkým, na koho som si v tom momente spomenula a hovoriť im nesúvislé vety.

Potom prišla spásna myšlienka. Napíšem Fedorovi. Však na Pohode vystupuje. 

[...]Milý Fedor, asi sa čoskoro zrútim. [...]

Fedor mail preposlal Michalovi Kaščákovi a o pár hodín som bola na guest liste. STE ÚŽASNÍ.

Všetko sa dá vyriešiť, keď sa chce. Ja som však aj naďalej nespala, zabudla som na lieky a zabudla som ich aj zbaliť.

Týmto chcem poďakovať združeniu No More Stigma, za ktorými som na Pohode išla s otázkou, či náhodou nemajú lítium. Boli úžasní. Otvorení a hľadajúci riešenia. Vďaka nim som Pohodu prežila rovnako ako Berlín. V pokoji, ale so zábavou. Po možnosti zrútenia sa už ani stopy. 

Ďakujem.

A ďakujem aj pani doktorke, ktorá mi dala lieky napriek tomu, že som za ňou prišla oblepená detskými tetovačkami, so senom na kolenách, trblietkami po celom ksichte, zato však bez občianky a preukazu poistenca. Ďakujem, že si ma na psychiatrii nenechala. Hoci som sa smiala na celú ordinánciu a sama sebe skákala do reči.

A keď už mám tento miss universe moment, tak samozrejme nesmiem zabudnúť poďakovať svojim najlepším sesterniciam na svete, ktoré mi pomohli v každom jednom momente, čo bolo treba. Ňuňuňuňu.

Pretože keď ste chorí, nič nie je tak dôležité, ako mať okolo seba milujúcich a nápomocných ľudí.

A CHEMICAL BROTHERS NAJLEPŠÍ NA SVETE!!!!!!!!

Komentáre

Zverejnenie komentára