Začnem zhurta. Málokedy sa mi stalo, že by som bola obľúbeným človekom v kolektíve. Väčšinou som bola považovaná za divnú. Jednoducho inú a tú, čo nezapadá a nepatrí.
Na základnej škole by si človek ešte povedal, že je normálne, aby sa mu ostatné deti smiali, ale keď to na strednej škole dospelo do toho, že sa dva roky nikto z triedy so mnou nerozprával a celý ročník ma ohováral za chrbtom, pretože som DIVNÁ, tak som si pomyslela, že niečo je so mnou asi fakt zle.
Vraj som bola príliš priama, mala som divný vkus na hudbu, filmy, či knihy, nemala som problém vyjadriť svoj názor, aj keď som si myslela niečo iné, než väčšina. Dokonca som si málokedy rozumela aj s ostatnými divnými detiskami s podobne čudným vkusom.
Bola som často samotárska, utrápená, depresívna, inokedy zasa hádavá, nadšená a všade. Nediagnostikovaný bipolár, ktorý sa uťahoval do sveta umenia a kultúry a filozofie, pretože tam som našla pochopenie.
Neľutujem sa.
Nechcem tento článok písať veľmi o sebe, len som vám chcela zo začiatku naznačiť, že nech to dnes môže pôsobiť akokoľvek, väčšinu svojho života som bola vylúčená z kolektívu a toto všetko, čo budem písať ďalej, píšem zo srdca a z vlastnej skúsenosti.
Ja som sa životom naučila jedno. Byť autentickou je to najdôležitejšie, čo môžem robiť. Ukázať svoje slabosti, silné stránky, baviť sa, smiať sa, ale aj plakať. Nehanbiť sa za to, kým som, a ukazovať to svetu. Najviac, čo môžeme odovzdať, je naša vlastná jedinečnosť a to, kam nás to zavedie.
Svet nás zavedie medzi ľudí, ktorých nás ocenia takých, akí sme. Keď budeme robiť, čo nás baví, stretneme ľudí, ktorých bavia podobné veci. Keď budeme otvorení, empatickí a chápaví, je dosť možné, že k sebe pritiahneme takých ľudí. Aspoň taká je moja skúsenosť.
Viete, ja absolútne milujem podivínov. Ktorí napriek výsmechu a odmietaniu okolia, sa neboja byť sami sebou. Ktorí možno vo formatívnom veku svojou čudnosťou trpia, ale napriek tomu pokračujú v tom, čo ich baví a čo ich napĺňa. Smerujú tam, kde vidia zmysel, aj keď to ostatní nevidia.
A viete, prečo to ostatní nevidia? Prečo nemajú pochopenie pre čudákov? Pretože nemajú ich skúsenosť, ich videnie sveta, ich nadšenie pre podivné veci, ktoré nás všetkých posúvajú vpred.
Milujem čudákov.
Otvárajú sa svetu so svojimi emóciami a robia absolútne citové masochistické odhaľovanie sa vo svojich knihách, hudbe, či filmoch. A spájajú tak všetkých ostatných čudákov, ktorí v tom nájdu pochopenie a súdržnosť.
Milujem inakosť, posúva nás vpred. To brodenie sa v laboratóriách, odhodlanie pri hľadaní nových ciest. To nemá bežný človek, ktorý je prijímaný v kolektíve bez problémov, pretože je jednoducho.... normálny a bežný.
Milujem podivínov. Naozaj.
Jsem moc ráda za to, že jsi jaká jsi. S tebou se dá cokoliv probrat. Jiná bys mi přišla divná.
OdpovedaťOdstrániť