Bipolárna porucha: O snehu, zime a tme

Často sa cyklím presne v rytme ročných období.

No a so zimou začnem spomaľovať, zašmudievať a strácať sa. Najviac som si to uvedomila, keď som sa presťahovala na polárny kruh. Keď som tam prišla, bola tma. Vstávala som do tmy, do školy chodila za tmy a zo školy sa vracala za tmy. Zatiaľ čo buntošili tridsať stupňové mrazy, ja som hľadala dôvod, prečo mám vyliezať z postele. Časom sa naučila so zimou nielen žiť, ale najmä ju milovať. Do špiku kostí. A keďže mi poriadna zima teraz chýba, chcem vám zazdieľať text, ktorým ju snáď aspoň trochu navodím. O tom, ako som našla absolútny pokoj v snehu, zime a tme.

Dnes je to presne šesť týždňov, čo bývam na polárnom kruhu. Zistila som, že sneh nie je len na stavanie snehuliakov a odhadzovanie zo záhrady, že zima nie je nepriateľ, pred ktorým sa mám schovávať doma a v kaviarňach, a tma neznamená, že mám nečinne ležať na posteli a sťažovať sa, že som unavená a z tej tmy proste nemám žiadnu energiu. Sneh, zima a tma vás môžu totižto veľmi veľa naučiť.

Stihla som tu mnohé. Vidieť polárnu žiaru, celý týždeň v -30°C kráčať denne niekoľko kilometrov do školy, vyrobiť si omrzliny a zbavovať sa ich niekoľko dní, dizajnovať priestory pre Rovaniemi design week (to spomínam, pretože sa jednalo o snow and ice sculpture), každý večer zomierať v posteli a nechcieť sa na ďalší tmavý deň bez slnka zobudiť. Bola som v arctic room, v polárnom amfiteátri sa pozrieť na premietanie Inni na snehovú stenu, zatiaľ čo okolo mňa si veselo snežilo a mrzlo, v rovnakej arctic room som bola na fashion show, kde mólo bolo celé zo snehu.

Za tých šesť týždňov som striedala obdobia absolútneho neznášania všetkého okolo seba, milovania, neznášania, nadšenia, opadnutia, únavy a neschopnosti sa hýbať.

Posledný týždeň som sa zmierila. Dokonca začínam ľutovať, že som neprišla na dlhšie. Nechcem, aby zima skončila. Pri tých hodinových prechádzkach zo školy a do školy v mraze, pri tých prechádzkach, keď človek ide sám, zababušený do ochrany pred okolitým svetom, presne pri tých si človek mnohé premyslí.

Rovaniemi, cestou do školy

Rovaniemi, cestou do školy

Sneh a zima majú zvláštnu moc. Prinútia vás zakryť sa pred svetom, tak, že nikto nevidí vašu tvár, tak, že nikto nepozná krivky vášho tela. Kráčate po ulici, na ktorej, aj keď je možno plná ľudí, ste sám. Sám, zatvorený vo svojej ulite tepla. Izolovane kráčate a musíte sa naučiť byť sám so sebou. Počúvať svoje myšlienky a dať im priebeh. Sneh a zima vám umožnia sa vyrovnať a urovnať si to. So sklonenou hlavou v pokore, o ktorej dúfate, že si ju ponecháte aj do jarných dní.
Avšak sneh a zima spájajú ľudí. Dovedú ich k spoločnému krbu, kde si rozprávajú príbehy. Áno, romantické staré časy, ktoré však v severskej povahe pretrvali dodnes. Naučia vás, že bez iných ľudí to sám nezvládnete a že si máte vzájomne pomáhať. S úsmevom pochopenia dokonca i pre ľudí, ktorých nemôžete vystáť.

V snehu, zime a tme som dokonca objavila inšpiráciu. Po vyrovnaní sa s faktom, že tu také počasie jednoducho je a žiadna lenivosť, frflanie a zlá nálada to nezmenia, som sa naučila byť tvorivou a aktívnou. Nemäkne mi mozog tak ako v teple a počas prechádzok mám možnosť si všetko premyslieť. Naučila som sa využívať čas. Keď totižto nič nerobím, ľahko prepadnem tomu studenému "zlému", čo sa vznáša naokolo a čaká, kedy ma môže zjesť. A tak tvorím. Premýšľam. Píšem listy.

A som konečne spokojná.
Spokojná v chlade, nepotrebujúc vykrikovať, schopná prežiť šťastie v tichu a vnútri s jemným potuteľným úsmevom na perách.

Sever, milujem ťa. Ďakujem za túto lekciu.

Rovaniemi, šťastná ja, hihi