Mám rada Budapešť. Vždy sa teším, keď mám dôvod sem ísť na pracovnú cestu.
Prvýkrát som sem prišla pred 8 rokmi za kamarátom z couchsurfingu, ktorý mi veľmi rýchlo ukázal, prečo ju mám milovať. Študentský život, lacné jedlo, zapratané krčmy, ktoré už 30 rokov vyzerajú rovnako a krčia sa schované v množstve turistických atrakcií. Objavovanie nočného života, utekanie z intráku cez okno, prechádzky okolo Gellérta.
Pred ôsmimi rokmi som nemala diagnózu, nemala som lieky, mala som iba extrémne množstvo energie, extrémne prepady a všetko som to brala ako každodennú normálnosť. Pred odjazdom do Budapešti som sa konečne vyhrabala z depresívnej epizódy a veľmi rýchlo sa vykopla do ďalšej hypománie, keď som bez zastavenia tancovala na budapeštianskych techno party.
Pred rokom a pol som sem bola vyslaná na dvojmesačný projekt. Už som konečne bola aspoň raz u psychiatričky, ktorá sa ma snažila doviesť k pochopeniu faktu, že som bipolárna a predpísala mi lithium. Ja som nad tým všetkým mávla rukou, lithium nechala doma, pobalila sa a odišla som do Maďarska. Prepadal ma jeden úzkostný záchvat za druhým, mala som problém rozprávať na kolegov, vyhýbala som sa spoločnosti a najradšej som sa osamote opíjala na hotelovej izbe. A ak som v sebe našla aspoň trochu odvahy ísť medzi ľudí, tak som iba hovorila jednu hlúposť za druhou, v takej som bola panickej tréme. No a nakoniec prišli moje narodeniny, ja som sa zrútila a hneď na ďalší deň ma prišla zachraňovať maminka.
Teraz beriem lieky. Pokorne som prijala svoju diagnózu a trošku menej pokorne ju vykrikujem do sveta, dúfajúc, že niečo dosiahnem.
Pozerám sa z kaviarne von oknom, ako sneží na ulice Budapešti a je mi fajn.
S Norbim, kamarátom couchsurfingu, sme sa znovu stretli po 8 rokoch.
Prvýkrát som sem prišla pred 8 rokmi za kamarátom z couchsurfingu, ktorý mi veľmi rýchlo ukázal, prečo ju mám milovať. Študentský život, lacné jedlo, zapratané krčmy, ktoré už 30 rokov vyzerajú rovnako a krčia sa schované v množstve turistických atrakcií. Objavovanie nočného života, utekanie z intráku cez okno, prechádzky okolo Gellérta.
 |
| David, ja, Norbi, Gellértova hora, 2010 |
Pred ôsmimi rokmi som nemala diagnózu, nemala som lieky, mala som iba extrémne množstvo energie, extrémne prepady a všetko som to brala ako každodennú normálnosť. Pred odjazdom do Budapešti som sa konečne vyhrabala z depresívnej epizódy a veľmi rýchlo sa vykopla do ďalšej hypománie, keď som bez zastavenia tancovala na budapeštianskych techno party.
Pred rokom a pol som sem bola vyslaná na dvojmesačný projekt. Už som konečne bola aspoň raz u psychiatričky, ktorá sa ma snažila doviesť k pochopeniu faktu, že som bipolárna a predpísala mi lithium. Ja som nad tým všetkým mávla rukou, lithium nechala doma, pobalila sa a odišla som do Maďarska. Prepadal ma jeden úzkostný záchvat za druhým, mala som problém rozprávať na kolegov, vyhýbala som sa spoločnosti a najradšej som sa osamote opíjala na hotelovej izbe. A ak som v sebe našla aspoň trochu odvahy ísť medzi ľudí, tak som iba hovorila jednu hlúposť za druhou, v takej som bola panickej tréme. No a nakoniec prišli moje narodeniny, ja som sa zrútila a hneď na ďalší deň ma prišla zachraňovať maminka.
Teraz beriem lieky. Pokorne som prijala svoju diagnózu a trošku menej pokorne ju vykrikujem do sveta, dúfajúc, že niečo dosiahnem.
Pozerám sa z kaviarne von oknom, ako sneží na ulice Budapešti a je mi fajn.
S Norbim, kamarátom couchsurfingu, sme sa znovu stretli po 8 rokoch.
 |
| Ja a Norbi v Budapešti, 2018 |
Je fascinujúce, ako existujú ľudia, s ktorými si máte čo povedať, aj keď ste sa osem rokov nevideli a každý z vás sa dal na inú životnú dráhu.
A ešte viac fascinujúce, že napriek všetkým životným zmenám sme sa znovu našli vo vinárni tretej cenovej skupiny a pili najlepšie víno na svete, ktoré mi nabrali do pohára na vodu z kýbla.
Budapešť je pre mňa osobne dôkazom toho, že napriek všetkému, čomu ma vystavuje moja vlastná hlava, som schopná ísť dopredu a zároveň si nechať v sebe esenciu človečiny a toho, kým naozaj som.
Hav hav
OdpovedaťOdstrániť