Bipolárna porucha: Výblitok o pracovných rozhovoroch a depresii

Keď ma moja choroba ťahá dole i tak sa snažím chodiť do práce. Hoci v tom nevidím žiaden zmysel a môj výkon väčšinou spočíva v tom, že preklikávam bezcieľne medzi záložkami prehliadača.
Robím to z dvoch dôvodov:
1. mať dôvod vyliezť z postele je dôležité
2. finančne nemám na to, aby som šla na PN. Prozaicky.

Niekedy sa stane, že sa ráno zobudím a nemôžem sa nadýchnuť. Všetko je ťažké. Každá moja ruka váži aspoň tak 100 kíl a urobiť krok vpred je utrpenie. V takých chvíľach bezcieľne pozerám do stropu a po pár dlhých minútach či hodinách odhodlane napíšem SMS, že mi je zle a budem meškať. (Inak je strašne smiešne, že sa to po mne vyžaduje, lebo náš office má flexibilnú pracovnú dobu, ale ok.)

Som úprimná a otvorená a nechcem klamať a vymýšľať si hovadiny. Nestáva sa to pravidelne a nestáva sa to často. Ale jednoducho stáva sa to.

Minule som mala taký ten korporátny rozvojový pohovor s manažérkou, ktorá vie o mojej diagnóze. Podotkla, že niekedy ide zo mňa extrémne negatívna aura a vyvolávam zlú atmosféru v tíme svojím negativizmom.
Povedala som jej, že sa ospravedlňujem, ale ako dobre vie, mám na to papier. (veľmi som sa ironicky v hlave uškŕňala a bila sa o pomyslené steny obložené vankúšmi)
Poznačila si, že je pre môj osobný rozvoj dôležité nájsť rovnováhu a balans.
Zasmiala som sa a pripomenula som jej, že kvôli tomu mám lekárov, s ktorými má ona problém, pretože tam vraj chodím často. Nechodím. A prácu si nosím aj domov a všetky deadliny stíham.
(btw, môj negativizmus nie je nejak výrazný, len sa mi nechce baviť s mojimi kolegyňami, ktoré, pokiaľ im nepoložím otázku, tak na mňa neprehovoria. A ja úprimne nemám energiu na to, aby som nútila ľudí, nech ma majú radi)

A teraz sa dostávam k tomu, čo som chcela.

Poznamenala, že ona sa bojí ku mne prísť, lebo čo ak nebudem v pohode a neusmejem sa na ňu a ani mi moc neverí, lebo som jej minule napísala, že mi je zle a budem meškať a potom ma videla na obede, ako sa usmievam a gestikulujem.

Chvíľu som sa na ňu pozerala bez slov. Nech som akokoľvek výrečná, zrazu mi všetky odišli.
Potom som sa nadýchla. Vyjasnilo sa mi.

"Pozri sa, to, že som úprimná a hovorím, čo mi je, je moja voľba. Aj keby som poberala invalidný dôchodok nemáš jediný dôvod poznať jeho príčinu. Nie som povinná ti vysvetľovať moje ochorenie, robím to z vlastnej dobrej vôle, pretože si myslím, že je o týchto veciach dôležité komunikovať. Pretože sa sama cítim lepšie, keď nemusím zahovárať veci a mlžiť. Ale ak chceš, môžem ti opisovať aj to, ako ráno bezcieľne sedím na posteli a pozerám sa do bielej steny a nemôžem sa zdvihnúť, hoci tak veľmi potrebujem ísť na záchod, až mám pocit, že mi roztrhne močový mechúr, Nemám silu, nevidím dôvod. Chcem spať. Možno by bolo lepšie, keby mi ten močák roztrhlo a ja som už nič nemusela riešiť. Vieš, aké to je, keď stratíš motiváciu aj na to, aby si vykonala základnú potrebu? Mám ti opisovať, ako si opieram čelo o studené kachličky a hľadám silu na to, aby som si vôbec umyla zuby? Ako zbieram v sebe posledné zvyšky vlastného ja a prinútim sa ísť do práce? Kam mi to našťastie trvá hodinu, takže to stihnem tak nejak spracovať v hlave a nasadiť na tvár masku a vynakladať všetku energiu na ten úsmev, ktorý mi vyčítaš? Čo po mne teda chceš?"

Urobila he, he a oznámila mi, že nemusím byť tak konkrétna.

Škoda, mohla by to byť sranda.
Hlavne v hypománii:

"Čau, dnes neprídem, včera som si kúpila fľašu vína a začala maľovať obývačku, potom som ešte vybehla do mesta a nakoniec som skončila na byte niekde v Kladne s ľuďmi, ktorých som nikdy predtým nevidela. Ňu. Jste skvělí, jste báječní, mám vás rád."

Hihihi.

Teším sa, až nastane doba, keď nebudem musieť viesť tieto ponižujúce rozhovory a vo svete bude panovať všeobecná atmosféra pochopenia.

Patetická Romana out.

Dlho som vám nedala piesonku:



Komentáre

  1. Robím v korporátnom svete a cítim sa presne rovnako ako ty. V robote tá najpríšernejšia nálada a vstávanie po 10h v robote, prezariaďovaní domu a nakupovaní, 3 hodinách spánku, úplnom spadnutí na ráno s hľadaním dôvodu meškania a s tým spojeného vysvetľovania, hodinka v práci, nasadená tvár, 180% výkon a buď večer alebo ráno znova pád. A v práci presne ako píšeš.
    Sam

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Robím v korporátnom svete a cítim sa presne rovnako ako ty. V robote tá najpríšernejšia nálada a vstávanie po 10h v robote, prezariaďovaní domu a nakupovaní, 3 hodinách spánku, úplnom spadnutí na ráno s hľadaním dôvodu meškania a s tým spojeného vysvetľovania, hodinka v práci, nasadená tvár, 180% výkon a buď večer alebo ráno znova pád. A v práci presne ako píšeš.
    Sam

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Robím v korporátnom svete a cítim sa presne rovnako ako ty. V robote tá najpríšernejšia nálada a vstávanie po 10h v robote, prezariaďovaní domu a nakupovaní, 3 hodinách spánku, úplnom spadnutí na ráno s hľadaním dôvodu meškania a s tým spojeného vysvetľovania, hodinka v práci, nasadená tvár, 180% výkon a buď večer alebo ráno znova pád. A v práci presne ako píšeš.
    Sam

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára