V mojej hlave a na mojom konci sveta je všetko stále v poriadku. Prechádzam si normálnymi výkyvmi a normálnymi dňami ako keby som o bipolárnej poruche ani len nepočula. Jej jediným pripomenutím sú mi každoranné lieky a ten jeden menší úzkostný záchvat, korý na mňa prišiel uprostred krásneho večera medzi kamarátmi.
Dýchala som. Počítala do 30. Môj dych bol svieži vánok vstupujúci dnu a vychádzajúci von so všetkým karedým, čo som tam nechcela. Nepomáhalo. Úzkosť ma ten večer žrala a potom ju ešte za ruku chytila aj paranoja a ja som domov bežala s kľúčami zastokanými medzi prstami, dokola počítajúc do osem, pretože to je to jediné, čoho som v takých momentoch schopná.
Keď som sa o tom rozprávala s lekárom, opýtal sa ma na spánkový režim. Ten mám normálny. Ale je pravda, že cez víkend som si ho rozhodila ako už dlho nie, jeden deň som dokonca šla spať o siedmej ráno. Netrvalo dlho a môj mozog mi ukázal, ako budeme žiť, ak sa zas nedám rýchlo do poriadku. Tak som späť. Spím, vstávam, cvičím. Cítim sa normálne. Cítim nadšenie z vecí, nezáujem o iné. Píšem si to do listy a dokonca som doma zas poriadne poupratovala.
Je to fajn.
Môj kocúr má jeden rok, oslávili sme to kuracími srdcami, ktoré naháňal po zemi a potom na mňa vykrikoval z druhej strany izby, keď chcel poškriabať na bruchu. Mať domáce zvieratá veľmi upokojuje, hovorila som si to, keď som si ľahla spať a z každej strany na mňa vrnela iná mačka.
Veľa píšem. Nie sem na blog, ale naozaj veľa píšem. Chcem konečne poslať niečo do Poviedky, keď už sa o to snažím pár rokov. Píšem v metre, píšem, keď pijem kávu, dokonca aj keď niekedy trochu zaháľam v práci. Pilne píšem.
No a ako som spomínala, že prekladám knižku, tak teraz je na posúdenie v štyroch vydavateľstvách. Tak snáď z toho niečo vyjde.
Jednoducho je všetko fajn. Treba jesť lieky a pravidelne spať. A nenechať sa zožrať strachom, že sa to všetko niekedy vráti. Niekedy na to myslím. Bipolárna porucha je predsa na celý život a nemôžem si myslieť, že som ju zázračne porazila a našla recept, ako byť navždy v pohode. Desí to.
Ale nemôžem si tým nechať pokaziť to, že teraz je všetko fajn. To nie. A s tým sa aj rozlúčim.
Dýchala som. Počítala do 30. Môj dych bol svieži vánok vstupujúci dnu a vychádzajúci von so všetkým karedým, čo som tam nechcela. Nepomáhalo. Úzkosť ma ten večer žrala a potom ju ešte za ruku chytila aj paranoja a ja som domov bežala s kľúčami zastokanými medzi prstami, dokola počítajúc do osem, pretože to je to jediné, čoho som v takých momentoch schopná.
Keď som sa o tom rozprávala s lekárom, opýtal sa ma na spánkový režim. Ten mám normálny. Ale je pravda, že cez víkend som si ho rozhodila ako už dlho nie, jeden deň som dokonca šla spať o siedmej ráno. Netrvalo dlho a môj mozog mi ukázal, ako budeme žiť, ak sa zas nedám rýchlo do poriadku. Tak som späť. Spím, vstávam, cvičím. Cítim sa normálne. Cítim nadšenie z vecí, nezáujem o iné. Píšem si to do listy a dokonca som doma zas poriadne poupratovala.
Je to fajn.
Môj kocúr má jeden rok, oslávili sme to kuracími srdcami, ktoré naháňal po zemi a potom na mňa vykrikoval z druhej strany izby, keď chcel poškriabať na bruchu. Mať domáce zvieratá veľmi upokojuje, hovorila som si to, keď som si ľahla spať a z každej strany na mňa vrnela iná mačka.
 |
| Kocúr Bartholomeow Gatsby má rok |
No a ako som spomínala, že prekladám knižku, tak teraz je na posúdenie v štyroch vydavateľstvách. Tak snáď z toho niečo vyjde.
Jednoducho je všetko fajn. Treba jesť lieky a pravidelne spať. A nenechať sa zožrať strachom, že sa to všetko niekedy vráti. Niekedy na to myslím. Bipolárna porucha je predsa na celý život a nemôžem si myslieť, že som ju zázračne porazila a našla recept, ako byť navždy v pohode. Desí to.
Ale nemôžem si tým nechať pokaziť to, že teraz je všetko fajn. To nie. A s tým sa aj rozlúčim.
Komentáre
Zverejnenie komentára