Je tomu už vyše 10 rokov, čo sme Ťa stratili. A ja mám teraz obrovskú potrebu Ti povedať, ako veľmi mi chýbaš. A nemôžem. Som už staršia, než Ty kedy budeš, a už sa smejem inak ako pred desatimi rokmi. Ale stále na Teba myslím. Stále Ťa ľúbim.
Rovnako ako pred desiatimi rokmi, keď som o Tebe písala.
ľúbim Ťa.
Keď sa vám absolútne rozbijú myšlienky a všetko vaše úsilie smerujete na úsmev, je ťažké odpovedať na otázku "stalo sa niečo?". Neviem povedať, že nič, nechcem uraziť všetok Tvoj smiech či úsmev či lásku k ľuďom. Nechcem uraziť to všetko, čo si pre mňa kedy znamenal a to, ako si ovplyvnil mňa, i keď o tom nevieš a už sa to ani nikdy nedozvieš. Chcela by som zakričať na každého na ulici, že nech na chvíľu postojí, skloní hlavu a venuje Ti aspoň jednu myšlienku. Tvojmu rozbitému životu, ktorý sa pomaly začať dávať dokopy, no nikdy sa neusporiada naozaj. Ako sa môže usporiadať niečo, čo už neexistuje?
Bojím sa dnešného dňa. Od soboty sa snažím byť s ľuďmi, usmievať sa a neupadať do letargických stavov bezcieľneho civenia do steny a bezmyšlienkovitého venovania sa každej maličkosti len preto, aby som vyplnila ten prázdny čas, čo zrazu po Tebe ostal. No teraz zrazu odišiel aj ten posledný, čo ma nútil k úsmevu a smiechu, ktorým si ma nakazil práve Ty, a ja uvidím všetkých, ktorí patria do našej spoločnej pavučiny a v ovzduší sa bude vznášať tá najväčšia beznádej, akú som kedy pocítila. Bude ma bolieť ich bolesť, vlastná bolesť a všetka Tvoja bolesť, ktorú si zanechal.
Bol si úžasný. A... prepáč. Tú jednu vetu, ktorú si nikdy nepočul, ľutujem od toho okamihu, ako som ju vyslovila.
Toto nie je bodka. Toto je len začiatok. Nikdy na Teba neprestanem myslieť.
Straty a nálezy
Sedela som v kaviarni a čakala ťa. Pravidelne som kontrolovala čas na hodinkách. Keď boli presne dve hodiny, usmiala som sa. Meškal si. Tak ako vždy. Odchlipla som si z kávy a pre istotu som otvorila diár, aby som skontrolovala deň, čas a miesto schôdzky. Samozrejme, že som si to nesplietla. Bola to zas jedna z tých schôdzok, ktoré mi dodávali nádej. Slabú nádej, že ťa ešte niekedy uvidím. Nikdy som ti o tých schôdzkach nepovedala. Nie preto, že by som sa bála toho, že neprídeš. Nemala som ti to ako povedať, tam, kde si, už žiadnu správu neprijmeš. No ten uchytiteľný pocit, že v kaviarni sedím preto, lebo čakám práve na teba, ma upokojoval.
No nepriznávala som si to.
Ako vždy si neprišiel. Nemala som ti to nikdy za zlé. Možno boli na cestách zápchy, možno spadli troleje a ty si stratil mobil a nemohol si mi to oznámiť. Vedela som ťa dokonale ospravedlniť.
Neviem prečo, ten deň to bolo iné. Klepkajúc nohou som nervózne odchlipkávala z kávy a bola už unavená z vymýšľania toľkých výhovoriek. Chcela som odtiaľ čo najrýchlejšie odísť. Mala som pocit, že sa na mňa každý pozerá a ja som ti to začala pripisovať za vinu. Že si neprišiel, že si ma zas nechal v štichu. Nechcela som o tebe takto rozmýšľať. Vybehla som von do ulíc a ich zhon ma, neviem vysvetliť prečo, upokojil.
Samozrejme... veď on nikdy nemal rád kávu, prečo som si to doteraz neuvedomila?
Nevedela som, kde inde by som ťa mohla čakať. Vždy s tým istým napätím pred i po. Že je všetko tak ako má byť. Že meškáš, že máš dôvod neprísť. A tak som sa rozhodla pre novú alternatívu.
Spravila som ťa položkou v zozname. Bože, ako hnusne to znie. Ale vieš. Môj deň teraz vyzerá úplne inak. Denno denne tam chodím sa pýtať, či mi ťa našli. Každý týždeň mením tvoj opis, no predsa sa na teba vždy podobá. Raz som stratila toho, koho smiechom sa smejem. Inokedy som stratila most do sveta. A tak ďalej.
Neviem, prečo to miesto nazývajú stratami a nálezmi. Chodím tam už rok. Vidím ta hŕbu malých papierikov, ktoré tam zanechávam ja, o tom, že som ťa stratila a prosím každého, aby pomohol pri hľadaní ťa. Vieš, takých malých, žltých, čo si ich môžeš nalepiť nad pracovný stôl. Presne tam teraz si. V zberni stratených a osamelých duší.
Ale asi tam skôr patrím ja.
Rovnako ako pred desiatimi rokmi, keď som o Tebe písala.
ľúbim Ťa.
Keď sa vám absolútne rozbijú myšlienky a všetko vaše úsilie smerujete na úsmev, je ťažké odpovedať na otázku "stalo sa niečo?". Neviem povedať, že nič, nechcem uraziť všetok Tvoj smiech či úsmev či lásku k ľuďom. Nechcem uraziť to všetko, čo si pre mňa kedy znamenal a to, ako si ovplyvnil mňa, i keď o tom nevieš a už sa to ani nikdy nedozvieš. Chcela by som zakričať na každého na ulici, že nech na chvíľu postojí, skloní hlavu a venuje Ti aspoň jednu myšlienku. Tvojmu rozbitému životu, ktorý sa pomaly začať dávať dokopy, no nikdy sa neusporiada naozaj. Ako sa môže usporiadať niečo, čo už neexistuje?
Bojím sa dnešného dňa. Od soboty sa snažím byť s ľuďmi, usmievať sa a neupadať do letargických stavov bezcieľneho civenia do steny a bezmyšlienkovitého venovania sa každej maličkosti len preto, aby som vyplnila ten prázdny čas, čo zrazu po Tebe ostal. No teraz zrazu odišiel aj ten posledný, čo ma nútil k úsmevu a smiechu, ktorým si ma nakazil práve Ty, a ja uvidím všetkých, ktorí patria do našej spoločnej pavučiny a v ovzduší sa bude vznášať tá najväčšia beznádej, akú som kedy pocítila. Bude ma bolieť ich bolesť, vlastná bolesť a všetka Tvoja bolesť, ktorú si zanechal.
Bol si úžasný. A... prepáč. Tú jednu vetu, ktorú si nikdy nepočul, ľutujem od toho okamihu, ako som ju vyslovila.
Toto nie je bodka. Toto je len začiatok. Nikdy na Teba neprestanem myslieť.
Straty a nálezy
Sedela som v kaviarni a čakala ťa. Pravidelne som kontrolovala čas na hodinkách. Keď boli presne dve hodiny, usmiala som sa. Meškal si. Tak ako vždy. Odchlipla som si z kávy a pre istotu som otvorila diár, aby som skontrolovala deň, čas a miesto schôdzky. Samozrejme, že som si to nesplietla. Bola to zas jedna z tých schôdzok, ktoré mi dodávali nádej. Slabú nádej, že ťa ešte niekedy uvidím. Nikdy som ti o tých schôdzkach nepovedala. Nie preto, že by som sa bála toho, že neprídeš. Nemala som ti to ako povedať, tam, kde si, už žiadnu správu neprijmeš. No ten uchytiteľný pocit, že v kaviarni sedím preto, lebo čakám práve na teba, ma upokojoval.
No nepriznávala som si to.
Ako vždy si neprišiel. Nemala som ti to nikdy za zlé. Možno boli na cestách zápchy, možno spadli troleje a ty si stratil mobil a nemohol si mi to oznámiť. Vedela som ťa dokonale ospravedlniť.
Neviem prečo, ten deň to bolo iné. Klepkajúc nohou som nervózne odchlipkávala z kávy a bola už unavená z vymýšľania toľkých výhovoriek. Chcela som odtiaľ čo najrýchlejšie odísť. Mala som pocit, že sa na mňa každý pozerá a ja som ti to začala pripisovať za vinu. Že si neprišiel, že si ma zas nechal v štichu. Nechcela som o tebe takto rozmýšľať. Vybehla som von do ulíc a ich zhon ma, neviem vysvetliť prečo, upokojil.
Samozrejme... veď on nikdy nemal rád kávu, prečo som si to doteraz neuvedomila?
Nevedela som, kde inde by som ťa mohla čakať. Vždy s tým istým napätím pred i po. Že je všetko tak ako má byť. Že meškáš, že máš dôvod neprísť. A tak som sa rozhodla pre novú alternatívu.
Spravila som ťa položkou v zozname. Bože, ako hnusne to znie. Ale vieš. Môj deň teraz vyzerá úplne inak. Denno denne tam chodím sa pýtať, či mi ťa našli. Každý týždeň mením tvoj opis, no predsa sa na teba vždy podobá. Raz som stratila toho, koho smiechom sa smejem. Inokedy som stratila most do sveta. A tak ďalej.
Neviem, prečo to miesto nazývajú stratami a nálezmi. Chodím tam už rok. Vidím ta hŕbu malých papierikov, ktoré tam zanechávam ja, o tom, že som ťa stratila a prosím každého, aby pomohol pri hľadaní ťa. Vieš, takých malých, žltých, čo si ich môžeš nalepiť nad pracovný stôl. Presne tam teraz si. V zberni stratených a osamelých duší.
Ale asi tam skôr patrím ja.
Komentáre
Zverejnenie komentára