Bipolárna porucha: O sebanenávisti

Mám obdobia, keď sa naozaj hlboko neznášam a hnusím sama sebe. Tak mi bolo aj posledných pár týždňov. V podstate preto som ani ničím neprispievala, nemala som pocit, že by to mohlo niekoho zaujímať, či že jednoducho mám čo vôbec zdeliť.

Odvahu na zdieľanie týchto pocitov som získala aj vďaka svojmu terapeutovi, ktorý robí skvelú prácu a ja získavám sebadôveru aj vo svojich chybách a slabostiach. Vedzte, že zdeliť moje zhnusenie zo seba samej je pre mňa jedna z najťažších vecí na zdieľanie. Preto aj ten text bude vysokopravdepodobne trochu robotický.

Neviem vôbec, ako to prichádza, neviem, ako proti tomu bojovať, neviem, ako to odchádza. Ale som rada, že momentálne je to konečne preč a jediné, čo vám môžem o tom zdeliť, je, ako to prebieha.

Viete, čo mi na mne príde odporné v takých stavoch úplne najviac? To, ako vyzerám. Tak veľmi sama sebe prídem hnusná, že mám problém vyjsť na ulicu, pretože nechcem, aby ma niekto videl. Posledné víkendy som len ťažko opúšťala byt a mala som dva, keď som celú dobu neopustila ani len posteľ.
Prídem si tak menejcenná, až som presvedčená o tom, že si ani nič dobré nezaslúžim. Jem absolútne hnusné a nezdravé veci, prejedám sa sladkosťami a čipsami a potom ležím na posteli a prídem si ešte odpornejšia než dovtedy.

V tých stavoch som zo seba hrozne frustrovaná, pretože poznám svoj potenciál a viem, čoho som schopná. Ale vidím, ako to všetko splachujem dolu záchodom, utopená vo vlastnom zhnusení zo seba samej. Štve ma fakt, že strácam takto dni, keď môžem niečo dosiahnuť.

Jednoducho je všetko zle a nič nevedie k tomu, že by som chcela vyjsť medzi ľudí a byť medzi nimi sama za seba. Keď už tam vyjdem, schovám sa za masku toho, čo si myslím, že by ľuďom mohlo zrovna vyhovovať, hlavne, aby som im neukázala svoje slabosti.
V období, keď najviac potrebujem ľudí, ktorí mi pomôžu vyjsť zo zacykleného zhnusenia a menejcennosti, okolo seba staviam chladnú stenu, cez ktorú je ledva vidno, akým človekom vlastne som.

Som neuveriteľne vďačná mojej dobrej priateľke Laure, ktorá neustále "pracovala" na tom, aby mi pripomínala, akým človekom som, čo ma baví, aký mám zmysel pre humor a hlavne, že som človekom, s ktorým stojí za to tráviť čas. Možno to bola práve tá vec, ktorá mi pomohla úplne najviac.

Laura, si super.
Aj ja som super.
Aj vy, čo to čítate, ste super.

Komentáre

  1. Áno, si super! A nakoniec sú super aj dni, kedy sme nemožné a cítime sa nanič, pretože sa o tom dá písať s humorom a láskou, dá sa takými textami povzbudiť a potešiť iných ľudí. Je to kúzlo, je to alchýmia a človek sa k tomu musí dopracovať sám. A tie prekážky sú nevyhnutné. Držím palce!

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára