Dnes sa veľa vraciam v myšlienkach k tomu, aké to bolo, keď som sa presťahovala do Prahy. Ako som dva mesiace poriadne nevychádzala z domu. Ako veľmi sa to líši od toho, ako som sa cítila po presune do Malmö. Rozmýšľam, prečo to tak môže byť a jednoducho neviem. Snažím sa nájsť, čo som urobila inak, aby som svojej chorobe nedovolila ma ovládnuť a či vôbec mám na tom nejakú aktívnu zásluhu. Alebo si choroba naozaj robí, čo len chce?
Keď som prišla do Prahy, dva mesiace som žila v byte bez toho, aby som sa čo i len vybalila. Motala som sa medzi krabicami a vo vlastnej špine a prišlo mi to... vlastne nie, neprišlo mi to normálne. Ale nemala som silu na nič.
Pamätám si, ako som sedela v izbe a z ulice som počula zvuky. Ľudské hlasy, smiech, pohyb, hru. Moja paranoja ma presvedčila o tom, že vonku sa deje niečo, kam ja nepatrím. A keby som vyšla na ulicu, tak ma všetci odsúdia. Napríklad za moju existenciu. Bála som sa ísť čo i len do obchodu, pretože sa mi tam tisli slzy do očí a prepadávali ma tak silné úzkostné ataky, že som nebola schopná zdvihnúť zrak zo zeme.
Do sprchy som niekoľkokrát išla po štyroch. Sedela som na kraji vane a nemyslela na nič. Len postupne zbierala energiu na to, aby som zapla vodu.
A napriek tomu všetkému som chodila do práce. Nemyslím si, že je to správne. Mala som si zobrať voľno. Čas pre seba. Nevenovať energiu tam, kde som ju toľko nepotrebovala. Neurobila som tak. Chodila som do práce, umelo sa usmievala, v hlave splietala konšpiračné teórie o tom, ako ma všetci nenávidia, a sedávala sama na obedoch, lebo som nemala čo povedať do diskusie.
Prečo sa k tomu teraz toľko vraciam?
V prvom rade je pre mňa zaujímavé, ako podobná situácia (sťahovanie a zmena práce) môžu spôsobiť úplne inú reakciu. Rovnako aj vnímam to, aké chyby som urobila a ak sa mi to niekedy stane znovu, vezmem si voľno.
A hlavne som chcela konkrétne popísať jednu epizódu. Nielen všeobecné reči, ale špecifické situácie.
Možno nad tým všetkým rozmýšľam aj preto, lebo chcem s lekárom prediskutovať vysadenie antidepresív. A tak nejak sa bojím toho, čo príde a chcem sa na to pripraviť, hoci vôbec netuším ako. Máte nejaké tipy?
Komentáre
Zverejnenie komentára