Hypománie mám tak trochu rada.
Nepriznávam to ani terapeutovi, ani psychiatričke, pretože viem, že hneď za tým príde vysvetľovanie, ako sú tie stavy chorobné. Áno, viem o tom. Viem, že ten prepad je potom naozaj veľký. Viem, že neužívať si samotu, míňať peniaze, ktoré nemám, a naháňať sa mestom nechávajúc za sebou jeden šialený príbeh za druhým, zatiaľ čo sa to ešte celé zabaľuje do oparu môjho nadmerného sexuálneho drivu, nie je v poriadku. Áno, aj teraz, keď pri sviečkach, s mačkou zabalenou v deke a s pomaly praskajúcim gramofónom si užívam pohodu, aj teraz si tak trochu búcham hlavu o pomyselnú stenu za tie posledné mesiace.
Ale na hypomániách je niečo, za čo som vďačná. Mnohému ma naučili a mnoho som si z nich zobrala. Je v nich opar nemožného, ktorý vo mne ostáva aj v bežnom pokojnom stave a v depresívnych epizódach si pripomínam, aký vie byť svet krásny cez ružové okuliare a ako ho dokážem milovať každou jednou bunkou svojho tela, ktoré je v euforickom opojení. Akurát, že vtedy ani sama sebe neverím, že tak dokážem cítiť a vnímať. Ale tá spomienka tam niekde je.
(Keďže mi bipolárna afektívna porucha bola diagnostikovaná len tento rok, hypomanické epizódy vysleduvávam na sebe spätne. Keďže som však viedla milión blogov a napísala obrovské množstvo textov, nie je až tak zložité tú skladačku vyskladať.)
Za najdôležitejšie pokladám zdvihnutie sebavedomia. Bola som dieťa, ktorému doma otec skôr hovoril, že je tučné hnusné prasa a nikdy z neho nič nebude a mama, síce z vtipu, ale predsa, mi ukazovala, ako vyzlečie moje sukne bez rozopínania. S takou výzbrojou ísť do sveta a ešte k tomu prepadnúť do prvej depresívnej epizódy už v 16ich, mi žiadno s pozitívnym vnímaním seba samej nepomohlo.
Myslím, že prvú hypomanickú epizódu som prekonala v 19ich. To, ako som sa zrazu vnímala, ako som bola zo dňa na deň o milión percent charizmatickejšia, nebála sa hlavou rútiť do situácií, nadväzovať kamarátstva a celkovo som sa nebála sa odprezentovať aj v atraktívnom svetle, mi spätne stále vyráža dych. Narobila som množstvo hlúpostí, vrátane trojmesačného zdrhnutia do Bratislavy, kde som sa nadrzáka nechala zamestnať ako šéfredaktor webového časopisu, či obehala asi 10 letných festivalov, doteraz netuším, za aké peniaze. Ale až to všetko skončilo, pocit, že nie som úplne márna existencia, že dokážem veľa vecí, keď chcem, a prekážky som schopná veľmi dobre prekonať, ten ostal. Nie v takých grandióznych rozmeroch, našťastie, skôr ako zdravý rozum.
Naučila som sa užívať si okamihy. Ako vtedy, keď sme stopovali po Švédsku a Nórsku a plavili sme sa na poslednom trajekte sezóny cez Geirangerfjorden.
"[...] ako sme prisli k Geirangerfjorden a zaplatili ten nehorazne drahy listok na trajekt len preto, aby sme potom hore skakali a vyskali a tancovali a spievali, ze proste tam su stromy a skaly a vodopady a farmy a zili tam ludia a my to vsetko vidime a je to krasne, lebo to je Norsko a tak roztahujeme ruky a dufame, ze roztiahneme aj minuty, aby jazda netrvala len jednu hodinu, pretoze voda bola azurova a hory majestatne a my sme to videli. Mali sme tie obrovke batohy polozene na stoloch, boli sme zabalene v bundach, v kapucniach, lebo fukalo a boli sme na uplne poslednom trajekte sezony, tak tam nebol takmer nikto a mohli sme slobodne vychutnavat radost. Uiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii."
Nebojím sa otvorene rozprávať s ľuďmi, či nadväzovať vzťahy. Možno stále s určitou dávkou ľahkovážnosti, ale všetci tí kamaráti, ktorých mám po svete, mi za tých pár, kde som sa zmýlila a dostala facku, jednoducho stoja.
Ale hlavne som sa stala optimistom. Negativizmus si nechávam na depresívne epizódy. Ale to, ako som videla a zažila svet v hypománii, mi už nikto nikdy nevezme. A hoci tej eufórie býva až chorobne veľa, som šťastná, že mi z nej v zdravom množstve ostáva aj na bežné dni.
Nepriznávam to ani terapeutovi, ani psychiatričke, pretože viem, že hneď za tým príde vysvetľovanie, ako sú tie stavy chorobné. Áno, viem o tom. Viem, že ten prepad je potom naozaj veľký. Viem, že neužívať si samotu, míňať peniaze, ktoré nemám, a naháňať sa mestom nechávajúc za sebou jeden šialený príbeh za druhým, zatiaľ čo sa to ešte celé zabaľuje do oparu môjho nadmerného sexuálneho drivu, nie je v poriadku. Áno, aj teraz, keď pri sviečkach, s mačkou zabalenou v deke a s pomaly praskajúcim gramofónom si užívam pohodu, aj teraz si tak trochu búcham hlavu o pomyselnú stenu za tie posledné mesiace.
Ale na hypomániách je niečo, za čo som vďačná. Mnohému ma naučili a mnoho som si z nich zobrala. Je v nich opar nemožného, ktorý vo mne ostáva aj v bežnom pokojnom stave a v depresívnych epizódach si pripomínam, aký vie byť svet krásny cez ružové okuliare a ako ho dokážem milovať každou jednou bunkou svojho tela, ktoré je v euforickom opojení. Akurát, že vtedy ani sama sebe neverím, že tak dokážem cítiť a vnímať. Ale tá spomienka tam niekde je.
(Keďže mi bipolárna afektívna porucha bola diagnostikovaná len tento rok, hypomanické epizódy vysleduvávam na sebe spätne. Keďže som však viedla milión blogov a napísala obrovské množstvo textov, nie je až tak zložité tú skladačku vyskladať.)
Za najdôležitejšie pokladám zdvihnutie sebavedomia. Bola som dieťa, ktorému doma otec skôr hovoril, že je tučné hnusné prasa a nikdy z neho nič nebude a mama, síce z vtipu, ale predsa, mi ukazovala, ako vyzlečie moje sukne bez rozopínania. S takou výzbrojou ísť do sveta a ešte k tomu prepadnúť do prvej depresívnej epizódy už v 16ich, mi žiadno s pozitívnym vnímaním seba samej nepomohlo.
Myslím, že prvú hypomanickú epizódu som prekonala v 19ich. To, ako som sa zrazu vnímala, ako som bola zo dňa na deň o milión percent charizmatickejšia, nebála sa hlavou rútiť do situácií, nadväzovať kamarátstva a celkovo som sa nebála sa odprezentovať aj v atraktívnom svetle, mi spätne stále vyráža dych. Narobila som množstvo hlúpostí, vrátane trojmesačného zdrhnutia do Bratislavy, kde som sa nadrzáka nechala zamestnať ako šéfredaktor webového časopisu, či obehala asi 10 letných festivalov, doteraz netuším, za aké peniaze. Ale až to všetko skončilo, pocit, že nie som úplne márna existencia, že dokážem veľa vecí, keď chcem, a prekážky som schopná veľmi dobre prekonať, ten ostal. Nie v takých grandióznych rozmeroch, našťastie, skôr ako zdravý rozum.
Naučila som sa užívať si okamihy. Ako vtedy, keď sme stopovali po Švédsku a Nórsku a plavili sme sa na poslednom trajekte sezóny cez Geirangerfjorden.
"[...] ako sme prisli k Geirangerfjorden a zaplatili ten nehorazne drahy listok na trajekt len preto, aby sme potom hore skakali a vyskali a tancovali a spievali, ze proste tam su stromy a skaly a vodopady a farmy a zili tam ludia a my to vsetko vidime a je to krasne, lebo to je Norsko a tak roztahujeme ruky a dufame, ze roztiahneme aj minuty, aby jazda netrvala len jednu hodinu, pretoze voda bola azurova a hory majestatne a my sme to videli. Mali sme tie obrovke batohy polozene na stoloch, boli sme zabalene v bundach, v kapucniach, lebo fukalo a boli sme na uplne poslednom trajekte sezony, tak tam nebol takmer nikto a mohli sme slobodne vychutnavat radost. Uiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii."
Nebojím sa otvorene rozprávať s ľuďmi, či nadväzovať vzťahy. Možno stále s určitou dávkou ľahkovážnosti, ale všetci tí kamaráti, ktorých mám po svete, mi za tých pár, kde som sa zmýlila a dostala facku, jednoducho stoja.
Ale hlavne som sa stala optimistom. Negativizmus si nechávam na depresívne epizódy. Ale to, ako som videla a zažila svet v hypománii, mi už nikto nikdy nevezme. A hoci tej eufórie býva až chorobne veľa, som šťastná, že mi z nej v zdravom množstve ostáva aj na bežné dni.
Komentáre
Zverejnenie komentára