Ja, choroba ALEBO hľadanie strateného JA

Uvedomenie si, že nie som mojou diagnózou, je krásne. Avšak s ním prišiel iný "problém". Prechádzam si všetky tie texty o bipolárnej poruche, ku ktorým som sa dostala, počúvam vágne reči môjho terapeuta o tom, že ano, ano, přesně takhle vypadá hypománie, slečno, tady se nedá o ničem pochybovat, ale nikde neviem naraziť na text, na slová, čokoľvek, o tom, ako vyzerá Romana. 

Aká vlastne som ja?

To je otázka, ktorá mi posledné dni tak trochu nedáva spať. Neviem na ňu odpoveď. Za posledných 15 rokov som sa zažila v toľkých podobách, z ktorých väčšina bola doktormi popísaná ako chorobná, že nie som vôbec schopná prísť na to, aká som ja vo svojej podstate.

Jeden by si mohol myslieť, že človek v mojom veku to má už aspoň tak trochu ujasnené. A ja som si myslela tiež, že mám. Ale to, čo som si myslela, sa rozsypalo pod tiahou nálepky bipolárna afektívna porucha.

Dámy a páni, vítam Vás pri našej dnešnej kvízovej otázke! Tentokrát hľadáme odpoveď na otázku: ako sa Romana zachová na spoločenskej akcii, kde sa vyskytuje aspoň 20 ľudí a ona všetkých pozná?

a) bude prelietavať od jedného človeka k druhému s neutichajúcim úsmevom na tvári, veselo prehadzovať bonmoty, nerátajúc panáky, ktoré do seba nalieva, schyľovať sa k čoraz podivnejším vtipom a poznámkam spoločensky neúmerným, ale stále baviac spoločnosť, a veselo si poskakovať a užívať si to

b) prepadne silnej úzkosti, stiahne jej všetky svaly, nebude schopná prehodiť ani jednu spoločenskú vetu a pôjde sa skryť niekam do kúta, kde vypije veľa vína, stiahne krabičku cigariet a keď sa už takmer rozreve, tak sa rozbehne domov

c) na žiadnu spoločenskú udalosť nepôjde, lebo ju to nebaví a má lepšie veci na práci. A nepotrebuje robiť niečo len preto, že sa to od nej očakáva.

Dámy a páni, mám pre Vás radostnú správu! Dnes vyhrávate všetci, pretože dnes je, prekvapivo, každá odpoveď správna!

A viete čo? Nech si vybavím akúkoľvek situáciu, viem si predstaviť minimálne tri druhy mojich reakcií a vo všetkých sa poznám. No jednu vec som si uvedomila. Hoci ja nie som mojou diagnózou, to nič nemení na fakte, že moja choroba je mojou hlbokou súčasťou. I keď mám teraz dobrú kombináciu liekov a cítim sa viac menej normálne (možno toto som ja!), stále mám v sebe skúsenosť s tým, ako úplne bledá ležím na posteli, pretože som zjedla niekoľko platíčok analgetík a akurát som rozklepaná zliezla z okna, v ktorom som niekoľko dlhých chvíľ stála a...

...a skúsenosť s tým, ako v priebehu niekoľkých hodín bežím od jedného milenca za druhým, aby som už na ďalší deň balila niekoho nového v bare, pretože...

...pretože čoskoro zas prišlo obdobie, keď som nevychádzala z domu, pokiaľ som  vyslovene nemusela a neverila som tomu, že niekedy dokážem byť šťastná a spokojná.

Je pravda, že to nie som ja. Hoci neviem presne, aká viem byť ja, toto sú obdobia, za ktoré sa buď hanbím, alebo si ich vyčítam, alebo...

alebo.... 

no hlavne nechcem, aby sa znova vrátili.

Ale sú to obdobia, z ktorých som sa mnohé naučila. A mám pocit, že vo svojich normálnych obdobiach som človek, čo je rád sám. A rád s pár ľuďmi, ktorých mám rada. Nemám potrebu si nič dokazovať, za ničím sa naháňať. Viem si užiť pokoj, oceniť jednoduchú každodennosť. Často sa mi ozýva v hlave veta, ktorú mi raz povedal môj strýko, a ja sa z nej stále snažím čerpať a učiť.

"Vieš, Romanka, pozeral som sa von oknom a uvedomil som si, že som si nikdy nevšimol, ako krásne kvitnú stromy. Že som vlastne nežil, len existoval."


Je vlastne zaujímavé, že sa asi považujem za vyrovnaného človeka. Vyrovnaný človek, ktorého poruchou je to, že je totálne nevyrovnaný.

To si vezmem za to svoje JA. Ja, ktoré sa rozhodlo svoju poruchu využiť aspoň na to, aby sa z nej učilo a mohlo rásť. V tom najlepšom zmysle slova. 

Lebo čo iné mi ostáva?

Komentáre