Bipolárna porucha: o terapii

Som veľkým fanúšikom terapií.

Ale neznášam na ne chodiť. 

Vlastne si tak trochu myslím, že to pre mňa nemá zmysel. Prečo potom hovorím, že som fanúšikom terapií? Veď toto celé nedáva zmysel.

Spomínam si, ako som prvýkrát išla na terapiu. Mala som asi 16 rokov. Bolo to po tom, čo som niekoľkokrát zjedla viac liekov, než som mala, párkrát som stála v okne a uvažovala, že skočiť nie je úplne zlý nápad a väčšinu dňa som plakala. Stále mám v hlave ten moment, ako som zjedla niekoľko platíčok analgetík, ležala na posteli, nado mnou stál môj otec a kričal na mňa a ja som vedela, že potrebujem pri sebe maminu. Maminu, ktorú sa nebojím požiadať o pomoc. Pretože ma nebude považovať za slabocha, za to, že potrebujem pomoc, ale za silnú, pretože chcem s démonmi bojovať.

Prvé stretnutie. Opisovanie pocitov, situácii, okolností. Tak ťažké zo seba dostať nahustené v jednej hodine. Aby vôbec vedeli, akým smerom pokračovať. Kladenie otázok z jej strany, hľadanie odpovedí z mojej. Navigovanie. Niekoľko mesiacov stretávania, niekoľko mesiacov vyťahovania ma z bahna.

Pomohlo.  Vtedy sme si všetci mysleli, že som 16tka, na ktorú sa hrnie život vo veľkom a ona to nezvládla. Veľa zložitých životných situácií. Tak jednoduché bolo si povedať, že mám exogénnu depresiu (s touto mylnou diagnózou, časom preklasifikovanou na indogénnu, som žila viac než 10 rokov) . Previesť ma tým a dostať ma von zo sračiek.

Skvelé a nápomocné.

Preto som fanúšikom terapií. VIEM, že dokážu človeku pomôcť s ťažkým obdobím. Verím, že dokážu človeku pomôcť nájsť cestu, ako sa vysporiadať s prekážkami. S panikami. Naučia ho mnoho techník a pomôžu mu reflektovať svoje rozhodnutia a situácie, v ktorých sa nachádzal. A hlavne majú často omnoho lepší efekt než lieky. Je to síce beh na dlhú trať, ale ten efekt je dlhodobý a môžete z neho čerpať aj po rokoch.

Bolestné, nepríjemné, ale veľmi užitočné.

Cítila som, ako sa zo mňa stáva znova ten človek, ktorého som si pamätala. Cítila som vyrovnanosť a začala som viac prijímať veci okolo seba z nadhľadu.

Minulý rok som šla na prvú terapiu v Brne. Bol to mladý Slovák, o ktorom nad pivom v uzavretom kruhu kamarátov hovorím ako o debilovi.

Okrem toho, že neustále trval na tom, že nie som bipolárna a rozčuľoval sa, že si moja psychiatrička dovoľuje to tvrdiť (pozn: psychiater je LEKÁR, takže stanovuje diagnózu), tak tvrdil, že moje problémy spočívajú v tom, že som osamelá Slovenka v Brne (to bol asi jeho problém).

Nikdy si o mne neviedol žiadne poznámky, rozprával mi citáty vytrhnuté z kontextu, ktoré som potom uvádzala na pravú mieru (lebo som tie knihy, ktoré citoval, narozdiel od neho čítala), pretože ich zle aplikoval. Mal nemiestne poznámky a nemal žiaden program toho, čo so mnou vlastne ako robí a asi čakal, že sa tam len chodím rozprávať.

Nikam ma to nepohlo. Nikam neposunulo. Ja som za ním prišla ako človek, ktorý je v prdeli a on sa ma raz za dva týždne opýtal, čo mám nové a s čím prichádzam. Ako keby čakal, že každý deň zažijem novú sračku, ktorú budem potrebovať zanalyzovať.

Takže som zmenila psychológa. Našla som klinického, analytického terapeuta, u ktorého som si vydupala diagnostické testy, pretože som tomu, čo mi psychiatrička hovorila, proste odmietala uveriť. Zo všetkých vyšlo, že som bipolárna, mám schizofrénne sklony (pretože počujem veci a som paranoidná) a hlavne sa mi v tom období "vyvinula" taká hypománia, že sa za ňu aj teraz hanbím. A on to videl a musel všetky tie moje kecy počúvať. O to ale nejde.

Miliónkrát som sa pýtala, či mi nemôže dať nejakú bližšiu literatúru, odporučiť nejaký spôsob skupinovej terapie alebo ma navigovať niekam, kde by som mohla zdieľať skúsenosti. Nie, ja som sa učila autogénny tréning (ktorý je, mimochodom, super a odporúčam ho všetkým, čo majú problém s úzkosťami) a analyzovala svoje sny a sem tam mu hovorila, ako som sa mala na strednej.

Ale keď som prišla s tým, že som urobila fakt blbosť a potrebovala by som to prebrať, tak jeho reakcia bola:
"Jo, to bipolární lidi takhle mají."

Hodil na mňa vetu o schizofrénnych sklonoch a ďalej to so mnou nepreberal. Ako keby to bola informácia typu, že má rád modrú farbu.
Vôbec mi nepomáhal vyrovnávať sa s vecami. S vlastným bordelom. Síce poukazoval na to, že som hypomanická, ale nerozprával sa so mnou o tom. Informácia, že som za jeden víkend vystriedala 4 milencov u neho spôsobila to, že sa uškrnul a poučil ma o tom, že sa mám chrániť pred pohlavnými chorobami. A tam to skončilo.

Preto nemám rada terapie. Ja, ako bipolárny človek, nepotrebujem rozoberať, ako som sa mala na strednej a aký som mala vzťah s rodičmi. Nepotrebujem vedieť, PREČO som bipolárna, lebo to ten fakt nezmení.

Potrebujem vedieť AKO s tým žiť. AKO to povedať okoliu. Ako po sebe upratať bordel, ktorý vyrobím svojím správaním? Ako zistiť, čo môžu byť moje spúšťače a ako sa im vyhýbať? Existuje nejaký spôsob, ako uľahčiť priebehu choroby?

Toľko otázok a ja musím rozoberať svoje sny.

Toľko blbostí, čo som porobila a akútnych stavov, ktorými som prechádzala, a ja som hovorila o tom, ako som kradla na základnej škole.

Terapie sú výborne pre ľudí, ktorým odpovedajú na otázky.
Ale naozaj si nemyslím, že v našich končinách sú terapie stavané pre ľudí s chronickou duševnou poruchou.

Ak nájdem niekoho, kto ma vyvedie z omylu, budem vďačná.

Ale zatiaľ je to pre mňa jeden z najväčších dôvodov, prečo písať na tento blog.