Môj terapeut hovorí, že jednou z mojich výrazných schizofrénnych čŕt je zrovna to, ako sa dokážem veľmi silno naviazať na ľudí a potom zrazu za nimi urobiť čiaru a už nikdy ich nepustiť späť. Neviem, čo je pravdy na tom, že to je schizofrénna črta, nie som odborník a nevyznám sa v tom. Ale viem, že je veľmi veľa pravdy na tom, že toto robím.
Akoby to bola moja obranná stena. Obranná reakcia? Alebo iba neschopnosť vyrovnať sa s tým, že dávam svoju podivne paranoidnú dôveru do ľudí a potom si nie som schopná prispustiť to, že ľudia nie sú povinní spĺňať moje očakávania?
Dúfam, nadmieru analyzujem detaily (ktoré často neexistujú a ja im napriek tomu paranoidne pripisujem význam), očakávam pochopenie aj v tých najviac vypätých a magorných situáciách a potom sa zveziem na zem, schovám a klepem sa. Netuším, čo to je zač. Nemyslím si, že to je časť bipolárky. Neviem. Možno je. Možno sa na to musím znova opýtať lekára.
Robím čiary za ľuďmi. Čiary za životnými epizódami. Možno aj preto si takmer vôbec nepamätám, čo sa dialo počas strednej školy. Mám len hmlisté spomienky. Na pár situácií. Ale neviem z nich vystavať časovú osu a netuším, čo ako spolu súvisí.
Našla som text, ktorý som takto napísala 11 rokov dozadu. Tvárim sa tam inteligentne a silne, ale po pár prežitých rokoch odvtedy, po situáciách, keď som to urobila znovu a znovu a znovu a znovu... už neviem, či to nie je len nejaký hlúpy pattern, s ktorým prídem, keď niečo nezapadá do môjho vzorca.
Dnes som otvorila zápisník a spravila veľkú hrubú čiaru. Už tretiu vo svojom živote. Jednoducho to znamená uzavretie nejakej životnej kapitoly. Vezmem si ponaučenie, nezabudnem na to, čo sa stalo, ale proste je to obdobie, čo sa pre mňa skončilo.
Za čiarou nechám ľudí, ktorých som vtedy spoznala, viedla s nimi miernu konverzáciu, ale v podstate sme ani jeden pre druhého nič neznamenali. Ostanú tam ľudia, čo pre mňa niečo znamenali, ale pod tlakom okolností sa to zmenilo a ja viem, že sa to už nevráti naspäť.
Do ďalšej životnej etapy so mnou idú tí, čo tu boli vždy. Čo tu boli pre mňa a ja som tu bola pre nich. Tí, čo dokázali so mnou len tak ticho sedieť nad šálkou kávy, tí, čo mi vedeli vynadať, keď bolo treba, tí, čo sa so mnou smiali, tí, čo sa tešili z mojich úspechov a tí, z ktorých úspechov som sa tešila ja.
Tí, s ktorými som sa toľkokrát pohádala a predsa to vedeli pochopiť. Tí, čo so mnou prežili moje analgetické, depresívne, detinské, celéhosvetanenávidiace, ale aj šťastné obdobie a stále ma chápali. Veď si prežili niečo podobné a ja som to prežila s nimi.
Tí, ktorých možno nepoznám dlho, ale napriek tomu pre mňa veľa znamenajú.
Tieto čiary majú pre mňa veľký význam. Znova môžem len tak sedieť na tráve, pozerať sa, ako sa vietor hrá s prírodou, spievať si s prehrávačom a najmä nerozmýšľať, prečo sa všetko stalo práve tak, ako sa stalo. Je to pre mňa fakt, ktorý sa nedá zmeniť a tak sa ním už nebudem viac zaoberať.
Ak by náhodou niekto mal pocit, že len on ostáva za touto čiarou a že to všetko sa týka len a len jeho, tak ho/ju musím sklamať. Je to o veľa ľuďoch. Nebuďte toľko namyslení a nemyslite si, že stále rozprávam o vás.
Milujem tieto svoje náhle rozhodnutia. Rozhodnutia zo dňa na deň. Sú to moje steny, čo ma bránia pred pesimizmom a depresiami. Veď život je zmena.
Uvažujem nad tým znova. Mám pocit, že by to malo znova prísť. Že to smerovanie nie je správne, že si zbytočne blížim, že im zbytočne blížim. Že si nerozumieme a nemá to zmysel.
Ale zároveň vnímam zmenu. Nerobím to náhle. Uvažujem. Ako keby mi zároveň mali chýbať. Tá challengujúca inakosť, ktorá ma núti prehodnocovať veci. Vidieť svet inak. To, akí sú iní, ako som ja iná a predsa sa máme radi. Aj napriek mojim záchvatom, ich nepochopeniam.
Uvažujem nad tým, no nerobím to.
Neviem, čo mám robiť.
Predýchať.
Asi.
Akoby to bola moja obranná stena. Obranná reakcia? Alebo iba neschopnosť vyrovnať sa s tým, že dávam svoju podivne paranoidnú dôveru do ľudí a potom si nie som schopná prispustiť to, že ľudia nie sú povinní spĺňať moje očakávania?
Dúfam, nadmieru analyzujem detaily (ktoré často neexistujú a ja im napriek tomu paranoidne pripisujem význam), očakávam pochopenie aj v tých najviac vypätých a magorných situáciách a potom sa zveziem na zem, schovám a klepem sa. Netuším, čo to je zač. Nemyslím si, že to je časť bipolárky. Neviem. Možno je. Možno sa na to musím znova opýtať lekára.
Robím čiary za ľuďmi. Čiary za životnými epizódami. Možno aj preto si takmer vôbec nepamätám, čo sa dialo počas strednej školy. Mám len hmlisté spomienky. Na pár situácií. Ale neviem z nich vystavať časovú osu a netuším, čo ako spolu súvisí.
Našla som text, ktorý som takto napísala 11 rokov dozadu. Tvárim sa tam inteligentne a silne, ale po pár prežitých rokoch odvtedy, po situáciách, keď som to urobila znovu a znovu a znovu a znovu... už neviem, či to nie je len nejaký hlúpy pattern, s ktorým prídem, keď niečo nezapadá do môjho vzorca.
Dnes som otvorila zápisník a spravila veľkú hrubú čiaru. Už tretiu vo svojom živote. Jednoducho to znamená uzavretie nejakej životnej kapitoly. Vezmem si ponaučenie, nezabudnem na to, čo sa stalo, ale proste je to obdobie, čo sa pre mňa skončilo.
Za čiarou nechám ľudí, ktorých som vtedy spoznala, viedla s nimi miernu konverzáciu, ale v podstate sme ani jeden pre druhého nič neznamenali. Ostanú tam ľudia, čo pre mňa niečo znamenali, ale pod tlakom okolností sa to zmenilo a ja viem, že sa to už nevráti naspäť.
Do ďalšej životnej etapy so mnou idú tí, čo tu boli vždy. Čo tu boli pre mňa a ja som tu bola pre nich. Tí, čo dokázali so mnou len tak ticho sedieť nad šálkou kávy, tí, čo mi vedeli vynadať, keď bolo treba, tí, čo sa so mnou smiali, tí, čo sa tešili z mojich úspechov a tí, z ktorých úspechov som sa tešila ja.
Tí, s ktorými som sa toľkokrát pohádala a predsa to vedeli pochopiť. Tí, čo so mnou prežili moje analgetické, depresívne, detinské, celéhosvetanenávidiace, ale aj šťastné obdobie a stále ma chápali. Veď si prežili niečo podobné a ja som to prežila s nimi.
Tí, ktorých možno nepoznám dlho, ale napriek tomu pre mňa veľa znamenajú.
Tieto čiary majú pre mňa veľký význam. Znova môžem len tak sedieť na tráve, pozerať sa, ako sa vietor hrá s prírodou, spievať si s prehrávačom a najmä nerozmýšľať, prečo sa všetko stalo práve tak, ako sa stalo. Je to pre mňa fakt, ktorý sa nedá zmeniť a tak sa ním už nebudem viac zaoberať.
Ak by náhodou niekto mal pocit, že len on ostáva za touto čiarou a že to všetko sa týka len a len jeho, tak ho/ju musím sklamať. Je to o veľa ľuďoch. Nebuďte toľko namyslení a nemyslite si, že stále rozprávam o vás.
Milujem tieto svoje náhle rozhodnutia. Rozhodnutia zo dňa na deň. Sú to moje steny, čo ma bránia pred pesimizmom a depresiami. Veď život je zmena.
Uvažujem nad tým znova. Mám pocit, že by to malo znova prísť. Že to smerovanie nie je správne, že si zbytočne blížim, že im zbytočne blížim. Že si nerozumieme a nemá to zmysel.
Ale zároveň vnímam zmenu. Nerobím to náhle. Uvažujem. Ako keby mi zároveň mali chýbať. Tá challengujúca inakosť, ktorá ma núti prehodnocovať veci. Vidieť svet inak. To, akí sú iní, ako som ja iná a predsa sa máme radi. Aj napriek mojim záchvatom, ich nepochopeniam.
Uvažujem nad tým, no nerobím to.
Neviem, čo mám robiť.
Predýchať.
Asi.
Komentáre
Zverejnenie komentára