Na túto otázku som narazila na Quore. Stála som v preplnenom metre v Kodani, po tom, čo som sa asi tri hodiny snažila dostať z Malma. Preplnená železničná stanica, uzavretý most, nikde žiadne informácie, nevládnosť a hlad. Unavená a vyčerpaná som hľadela do displeja telefónu, v hlave som si predstavovala čisté mramorové toalety so stewardom, ktorý mi podáva toaleťák z najkvalitnejšieho hodvábu (potrebovala som cikať už asi 5 hodín a referencia na Trainspotting je vždy dobrá referencia) a dokázala som k tomu napísať 5 veľmi zle súvislých viet. Dnes si však hovorím, že tá otázka je zaujímavá, a chcela by som na ňu odpovedať trochu obšírnejšie.
Všeobecne s ľuďmi vychádzam podľa toho, či je medzi nami nejaké medziľudské pochopenie alebo nie. Tá chémia nevychádza z toho, či má človek poruchu alebo nie. Nemyslím si, že ľudia s poruchou sú lepší a zaujímavejší a rovnako si nemyslím, že stačí, že mám poruchu ja, už ďalší v mojom okruhu ju už mať nemusí.
Verím v základnú medziľudskú slušnosť, ktorá nám dovolí, aby sme vedeli spolu vychádzať tak všeobecne.
Ale samozrejme, ako každý, aj ja mám preferenciu na ľudí vo svojom okolí. Tiež si nesadnem s každým. Mnohí preukazujú hodnoty, s ktorými sa nestotožňujem, poprípade máme tak odlišné záujmy, že sa ani nemáme o čom rozprávať a vlastne nie je ani dôvod spolu tráviť čas. Taktiež nezáleží na tom, či tá osoba má poruchu alebo nie. Je to jednoducho čisto osobnostná a charakterová záležitosť, nič viac.
ALE!
A možno by som tam dala ešte viac výkričníkov. No nechcem úplne kričať.
Sú jednoducho epizódy, v ktorých ma všetko baví. Všetko zaujíma. Aj tá najnudnejšia vec na svete sa stane fascinujúcou a hodnou pozornosti. Svet treba objavovať, ochutnávať, behať po ňom, rozprávať o tom, o inom, zdieľať a zbierať príbeh za príbehom.
S kým to asi tak ide lepšie než s osobou, ktorá tiež zrovna prechádza hypomanickou epizódou? Ktorej nedojde energia, ktorá sa rovnako ako vy nadchýňa, má pochopenie pre vaše zmiznutia a znovuobjavenia sa s úsmevom na tvári? Osoba, ktorá nepotrebuje spať a ktorá vás podporuje a vy podporujete ju?
Takto spoločne zdieľaný svet vytvára jedinečný a veľmi silný zážitok. Okolo takých osôb sa vznáša hustý opar šialenstva, charizmy, nadšenia a všeobecnej radosti, bežia životom a nič ich nezastaví. Každá prekážka prináša nové dobrodružstvo, každá stopka hľadanie nových možností.
Jednoducho manickí ľudia sú moji najlepší kamaráti, keď som manická aj ja.
Jedna moja blízka priateľka má schizoafektívnu poruchu a taktiež zažíva silné mánie. Stretli sme sa v období, keď sme práve obidve boli vystrelené do vysokých euforických výšin. Obidve sme sa tvárili, že nie a že to dobre zvládame. No som presvedčená o tom, že sme si obidve ujížděli na tom, čo sa dialo a ako SILNOPOCITOVÉ to celé bolo.
Môj vtedajší terapeut veľmi rýchlo začal trvať na tom, že by som sa s ňou mala prestať stýkať, pokiaľ máme obidve hypomanickú epizódu.
Viete, ja tomu rozumiem. Chápem, prečo by manickí ľudia nemali spolu tráviť čas a vzájomne sa hecovať. Dáva to zmysel.
Teraz, keď som sa upokojila a pozbierala, uvedomujem si to.
Ale verte mi, nie je lepšieho pocitu, než nájsť rovnako šialeného človeka na dúhové dobrodružstvá v iných dimenziách.
Všeobecne s ľuďmi vychádzam podľa toho, či je medzi nami nejaké medziľudské pochopenie alebo nie. Tá chémia nevychádza z toho, či má človek poruchu alebo nie. Nemyslím si, že ľudia s poruchou sú lepší a zaujímavejší a rovnako si nemyslím, že stačí, že mám poruchu ja, už ďalší v mojom okruhu ju už mať nemusí.
Verím v základnú medziľudskú slušnosť, ktorá nám dovolí, aby sme vedeli spolu vychádzať tak všeobecne.
Ale samozrejme, ako každý, aj ja mám preferenciu na ľudí vo svojom okolí. Tiež si nesadnem s každým. Mnohí preukazujú hodnoty, s ktorými sa nestotožňujem, poprípade máme tak odlišné záujmy, že sa ani nemáme o čom rozprávať a vlastne nie je ani dôvod spolu tráviť čas. Taktiež nezáleží na tom, či tá osoba má poruchu alebo nie. Je to jednoducho čisto osobnostná a charakterová záležitosť, nič viac.
ALE!
A možno by som tam dala ešte viac výkričníkov. No nechcem úplne kričať.
Sú jednoducho epizódy, v ktorých ma všetko baví. Všetko zaujíma. Aj tá najnudnejšia vec na svete sa stane fascinujúcou a hodnou pozornosti. Svet treba objavovať, ochutnávať, behať po ňom, rozprávať o tom, o inom, zdieľať a zbierať príbeh za príbehom.
S kým to asi tak ide lepšie než s osobou, ktorá tiež zrovna prechádza hypomanickou epizódou? Ktorej nedojde energia, ktorá sa rovnako ako vy nadchýňa, má pochopenie pre vaše zmiznutia a znovuobjavenia sa s úsmevom na tvári? Osoba, ktorá nepotrebuje spať a ktorá vás podporuje a vy podporujete ju?
Takto spoločne zdieľaný svet vytvára jedinečný a veľmi silný zážitok. Okolo takých osôb sa vznáša hustý opar šialenstva, charizmy, nadšenia a všeobecnej radosti, bežia životom a nič ich nezastaví. Každá prekážka prináša nové dobrodružstvo, každá stopka hľadanie nových možností.
Jednoducho manickí ľudia sú moji najlepší kamaráti, keď som manická aj ja.
Jedna moja blízka priateľka má schizoafektívnu poruchu a taktiež zažíva silné mánie. Stretli sme sa v období, keď sme práve obidve boli vystrelené do vysokých euforických výšin. Obidve sme sa tvárili, že nie a že to dobre zvládame. No som presvedčená o tom, že sme si obidve ujížděli na tom, čo sa dialo a ako SILNOPOCITOVÉ to celé bolo.
Môj vtedajší terapeut veľmi rýchlo začal trvať na tom, že by som sa s ňou mala prestať stýkať, pokiaľ máme obidve hypomanickú epizódu.
Viete, ja tomu rozumiem. Chápem, prečo by manickí ľudia nemali spolu tráviť čas a vzájomne sa hecovať. Dáva to zmysel.
Teraz, keď som sa upokojila a pozbierala, uvedomujem si to.
Ale verte mi, nie je lepšieho pocitu, než nájsť rovnako šialeného človeka na dúhové dobrodružstvá v iných dimenziách.
Komentáre
Zverejnenie komentára