O strese a kúzelných tepláčikoch

Jeden z mojich najobľúbenejších príbehov je o Muflónovi Ancijášovi z pera výnimočného Braňuška Jobusa. Rozpráva o muflónovi, ktorý nikdy nebol za hranicami svojho mesta a najlepšie a najpohodlnejšie sa cítil doma v teplákoch. Jedného dňa zaspal do práce a dovalil tam rovno vo svojich kúzelných tepláčikoch a zistil, že sa cíti tak dobre, ako nikdy predtým. Stal sa z neho kamionista a v teplákoch prejazdil celý svet, porobil si kamarátov a zažil veľa super vecí.

Na tomto príbehu je skvelé to, že krásne rozprávkovo a rovno z gruntu vyjadruje to, čo mne trvalo veľmi dlho sa naučiť. Že najdôležitejšie je sa cítiť pohodlne. Prirodzene a sám sebou. A hoci to iných môže pohoršovať, pokiaľ nikomu neblížime, tak nerobíme nič zlé, akurát tak búrame nejaké zažité predstavy a etikety.

Ja som veľmi prirodzený stresér. Neotravujem svojím stresom okolie, ale veľmi dobre vie byť jedovatý pre mňa samotnú. Napríklad až tak, že mám z toho hnačku alebo sa pozvraciam. Takže svoje prijímačky na strednú školu (15 rokov dozadu!!!) som z veľkej časti strávila na záchode. Zatiaľ, čo ostatné deti mali pauzu medzi matematikou a slovenčinou, dali si obed alebo šli sa nadýchať čerstvého vzduchu, mne skrúcalo črevá a zomierala som na záchode.

Z matematických súťaží (ktoré som buď vyhrala alebo odtiaľ v strese odišla) som vystresovane odchádzala zvracať na záchod.

Pred každým divadelným vystúpením som bola zatvorená na záchode a nechápala, prečo si to robím.

Stresujem aj dnes, ale nie už tak moc. Pred cestovaním mám problém zaspať a zo strachu, že nezbalím všetko, čo potrebujem, sa radšej ani nebalím a nechávam to na poslednú chvíľu (takže samozrejme zabudnem väčšinu vecí, mám zbalené veci, čo nepotrebujem a na dôvažok všetkého si žijem ako Alenka v ríši divov a nechápem, že ak niekam idem na týždeň, tak vysokopravdepodobne potrebujem jesť).

Čo som s tým všetkým začala robiť?
Obliekla som si tepláky.
Začala som kašlať (aspoň niekedy) na to, čo si myslí okolie. Na maturitu som prišla naboso a v roztrhanom tričku. Lebo som to nechcela riešiť, boleli ma nohy, nezaujímalo ma to a potrebovala som ráno rýchlo odísť. Oblečenie bolo to posledné, nad čím som chcela stresovať. Zmaturovala som s vyznamenaním.

Do práce som už párkrát prišla v pyžame a pokiaľ mi je v nejakom oblečení dobre, dám si ho do práce aj niekoľko dni za sebou.
Hlavné je, aby som sa furt zo všetkého nemala potrebu posrať.
Aby som sa neumárala tým, čo sa odo mňa očakáva. Ale aby som myslela na to, čo chcem dosiahnuť ja.

Čo tým chcem povedať?
Je dôležité pre každého nájsť svoje kúzelné tepláčiky. Niečo, v čom sa cítite dobre. Nemusí to byť kus oblečenia. Sú to ľudia okolo vás, ktorí nemajú potrebu vás nonstop dávať do nepríjemných situácií. Sú to príjemné miesta, príjemná hudba v ušiach. Niečo, vďaka čomu budete mať pocit, že ste doma, sám sebou a dávate zo seba to najlepšie.

Stres je jeden z hlavných spúšťačov psychických problémov.
Je dôležité vedieť mu nepodľahnúť.
Obliecť si kúzelné tepláčiky a mávnuť rukou.

Komentáre

  1. Presne toto je tak dolezite !!! Ta sloboda. Potom, ked je clovek starsi, uvedomi si, ze spolocnost ma urcite medze, v 20ke to clovek este neriesi, ale v takej 35ke je uz ten tlak okolia silny, ze clovek spochybnuje vlastne ja. Vlastne slobodne divoke ja, ktore spolocnost potrebuje mat zaclenene v istej kolonke a ked vytrca, je to pruser. Bud sam sebou, ale v ramci medzi. Je to vecne prisposobovanie sa spolocnosti. Velka brzda. Obmedzenost, ktora zabija prirodzenost a zdrave sebavedomie. Vecne spochybnovanie. Vo Svedsku, napr. je ten judgment tak obrovsky, mentalne velmi pribuzny Slovensku. Hlavne starsie generacie.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Zaujímavé, ja som sa vo Švédsku s judgmentom nikdy nestretla. A to mám aj Švédov kamošov a robím aj pre švédsku firmu. Sranda, ako sa rôznia skúsenosti :)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára