Bipolárna porucha: O zdrhaní z každodennej stereotypnej obyčajnosti

Rozhodla som sa vrátiť ku couchsurfingu.

Práca mi časovo nedovoľuje Prahu spoznávať tak, ako by som chcela. Nasťahovanie sa do Prahy je snáď v úplne všetkom iné než nasťahovanie sa do Brna. Do Brna som vletela v hypomanickej radosti, na vysokú školu medzi ľudí, ktorých bavili rovnaké podivnosti ako mňa a mohla som s nimi hromadne pozerať porno s misou plnou čipsov a potom si zatancovať na Merzbow.

Brno bolo pre mňa obrazom všetkého, čo som potrebovala. Každú chvíľu niečo nové, keď som potrebovala nespať, behať, objavovať, vždy sa našiel niekto, kto nemal problém sa pridať. Boli sme mladí a zo mňa trýskalo nadšenie na všetky strany, že nikto nepochyboval o tom, že do mesiaca spoznám každého človeka na katedre a dobehnem to doktorandského štúdia a s nadšením budem prednášať o fekálnom umení. (Môj spolužiak sa vyjadril, že on si ani nevie predstaviť, že by som robila niečo iné a veľmi sa na to tešil. Že sa tak nestalo, snáď ani nemusím hovoriť.)

Keď však prišlo leto a spolužiaci začali odchádzať z mesta, nastalo zvláštne obdobie. Áno, rýchlo som písala všetkým v telefónnom zozname, dokonca aj ľuďom, ktorých som len raz pozdravila na ulici a vzala si na nich číslo, keby náhodou. Podobným spôsobom som sa dala dokopy aj s mojou vtedajšou frajerkou. Ale nie o tom som chcela.

Bolo to prázdne obdobie, ktoré som začala vypĺňať tým, že som ubytovávala u seba ľudí z couchsurfingu. Novozélanďanov, Poliakov, Dánov, Austrálčanov, Nemcov, Rakúšanov.... Objavovať s nimi mesto zas a znovu, novými očami, novými postrehmi, spoločným strácaním sa a spoločnými zážitkami.

A viete, fungovalo to. Okrem toho, že vďaka tomu mám teraz kamarátov v rôznych kútoch sveta - a nehovorím to len obrazne, za mojím milovaným Írom Piercom som do Portugalska letela minulý rok dvakrát a aj dvakrát som tento rok pila víno v Kodani s milovaným Sunem - tak som jednoducho objavila aj Brno novými očami.

A to som si povedala, že urobím s Prahou. Nemám čas ju objavovať poriadne vo všetkej radosti, ktorú má. Nestíham si robiť kamošov, ktorí ma budú držať nad vodou života s prácou v korporátnej firme. Ktorí by mi pripomínali, čo je to, čo ma naozaj baví a obohacuje a s ktorými by som mohla celý víkend len tak peši chodiť po meste s fľašami vína a spievať si. S ktorými by som sa mohla baviť o lingvistike, umení, literatúre, hudbe, divadle. A ktorí by neriešili tak vážne témy, ako je hypotéka, zamestnávateľ, bonus, odvody a iné kktiny, ktoré chápem, že sú dôležité, ale mňa tak nebaví v nich byť zahrabaná. 

Takže si proste k sebe začnem znova sťahovať ľudí, ktorí sa mi tu budú intenzívne striedať po pár dňoch, budú vo svojom cestovateľskom nadšení, ponoria ma doňho, budeme sa veľa rozprávať, spoločne objavovať, prechádzať a variť a teším sa na to nehoráznym spôsobom.

Už dnes mi prídu dve Španielky.

A viem, že bolo super rozhodnutie sa na to dať.

Idem si otvoriť víno a povysávať.