Už viackrát som písala o tom, čo ma štve od okolia. Poznámky o vynechaní liekov, ustráchané sledovanie každej zmeny nálady, všeobecná stigma o tom, že by som mala byť blázon.
Ale chcem napísať aj o tom, čo ma štve na nás, psychicky chorých ľuďoch. Budem teda písať o depresii, aby som bola presná. A chcem o tom napísať teraz, lebo v žiadnom inom stave to nezvládnem. V mánii je všetko super a depresia neexistuje, v depresii budem chodiacim stelesnením toho, čo ma štve. Preto to napíšem teraz, keď si spokojne hoviem v remisii, nadopovaná liekmi (to je zlý vtip, mám normálne dávkovanie a okrem výpadkov pamäte - podľa psychiatra to nie je problém pamäte, ale sústredenia (mne to je jedno, výsledok je rovnaký - nepamätám si) - a zaspávania do práce, som na tom úplne v pohode a funkčne).
Viete, mňa naozaj štve celá romantizácia depresie. To vykresľovanie dumavých typov, ktorých bolí svet. Ktorí sú inteligentní a tak preberajú na svoje ramená bôľu celej existencie, pretože si ju uvedomujú.
V depresii je bežné, že človek nevie, kam sa obrátiť, lebo mu je tak divne, až má pocit, že ho nikto nepochopí. Cíti sa tak menejcenne, že si ani nemyslí, že si ho niekto vypočuje. Myslí si, že je to celé o ňom. Jeho chyba.
A keď to spojíte s tou všeobecnou romantizáciou, tak vám z toho vylezie človek, ktorý si vlastne vo svojej totálnej beznádeji a menejcennosti namýšľa, že je iný, nepochopený, snáď niekedy až špeciálny.
Podľa mňa je to celé zle.
Áno, aj ja sa niekedy do tých myšlienkových pochodov v rámci depresie dostanem. Ale snažím sa to racionálne vytláčať a uvedomovať si, že to je choroba, že tým prejdem, že naozaj tým trpí viac ľudí a s pomocou odborníkov to zvládnem.
No bohužiaľ sa stretávam s opakom v mojom okolí. Depresívne typy, nechcú ísť za lekárom, pretože čo by ten už s nimi riešil, to nikto nepochopí.
Prečo? Prečo máme potrebu romantizovať bolesť? Hodnotiť ľudí podľa množstva ich problémov (moje obľúbené, keď mi niekto povie "mať tak tvoje problémy") a vyžívať sa v predbiehaní, kto to má horšie?
Jednoducho s takýmto prístupom a verejnou mienkou sa veľmi veľa ľudí nedostane na terapie, pretože to berú ako súčasť svojho ja a proste "vyrozprávanie sa" nemá zmysel.
Je to taký výprd, ale chcela som o tom napísať. Neviem konkrétne, ako to riešiť, no minimálne chcem na to poukázať. Máte nejaké nápady?
Občas mám pocit, že spoločnosť orientovaná na výkon sa už dokáže predbiehať aj v intenzite depresií - sama si to napísala. Dôvodom môže byť aj Tebou spomínaná romantizácia depresie.
OdpovedaťOdstrániťLebo čím budem depresívnejší, tým budem zaujímavejší, jedinečnejší, tým väčšiu šancu budem mať presadiť svoju osobnosť vo svete, ktorý chce individuality, zaujímavé typy, podivínov, hlavne nech sa nenudíme.
Potom sa ale depresia relativizuje, stáva sa z nej niečo ako lajfstajl či póza a ja vlastne neviem, či je to dobré alebo zlé.
Osobne - keď príde depresia, posledné, čo ma zaujíma, je, či som pre svoje okolie dosť zaujímavá. Tam nie je kapacita na podobné myšlienky.
Bolesť dovoľuje vidieť svet z inej perspektívy. Zoberie si (a nie málo), no neskôr dá. Dá naspäť vo forme nehy, jemnocitu, empatie, záujmu o seba a o druhých. Verím v to, chcem v to veriť, moja skúsenosť ma v tomto zakaždým utvrdzuje.
Ešte nebola bolesť, ktorá by raz neskončila. Táto veta síce v depresií nedáva zmysel, ale akonáhle sme z nej čo i len na minútu von, na svetle, vieme, že je to tak. <3