Bipolárna porucha: Nehovorte mi, že si vymýšľam chorobu.

Dlho som nič nepísala. Viem.
Nemám vôbec dobré obdobie.

Neviem presne, čím to všetko začalo, ale znovu som sa dostala do stavu, keď ma všetko iritovalo. Keď som sa vnútorne rozbiehala a bola som v nejakej podivnej vnútornej agresii, ktorá sa na povrch dostávala v ešte nechutnejšej podobe.

Nebola som taká nonstop. Väčšinou som pôsobila veselo, charizmaticky, ukecane. Ale zmietali mnou strašné nervy, ktoré som nebola schopná do ničoho pretaviť. Do ničoho konkrétneho. Bolelo to fyzicky, pretože keď máte nervy nonstop napnuté na prasknutie, tak to bolí.

A potom sa to prelialo. Vyletela som. Hnusne. Nechcem to ani opisovať, nechcem sa k tomu vracať. No i keď to moja najbližšia osoba chápala, počula som môjho brata, ako jej hovorí:

"To nemá nič spoločné s jej chorobou, ona taká je."

Tento text píšem najmä pre tých, ktorých blízki sú chorí. Oni vám to možno nikdy nepovedia, ale naozaj potrebujeme uistenie, že tu pre nás ste, že nám rozumiete a že si uvedomujete, že nie vždy sme to naozaj my. A že nás to bolí. 
Nič nebolí viac než vedomie, že ste ublížili ľuďom, ktorých milujete najviac na svete. Že vaše prerastené hypomanické egoistické monštrózne ja blíži tým, pre ktorých by ste inak urobili všetko na svete.

"To nemá nič spoločné s jej chorobou, ona taká je."

Neviete si ani len predstaviť, ako hlboko sa ma tie slová vtedy dotkli. Rozrevala som sa. Celou mojou osobou sa pretavila myšlienka toho, ako som sama. Nepochopená. Keď ma ešte aj človek, ktorý ma pozná celý život, vidí tak, že moja choroba som ja, tak ako mám vystupovať pred iných a stáť si za tým, že naozaj som iný človek?

Prestúpila mnou utkvelá predstava, že pri najbližšej možnej príležitosti ma všetci opustia, pretože už na mňa nebudú mať nervy. Pretože ich moja choroba a jej občasné prejavy presvedčia o tom, že som iným človekom než skutočne som. Pretože to bude jednoduchšie než mi pomôcť.

Ostala som sama sedieť v aute a nešlo mnou nikam pohnúť. Zrútil sa mi svet.

Nechcem to tu rozoberať podrobne, pretože svojho brata ľúbim a nechcem na neho hádzať zlé svetlo. Mali sme potom ešte zopár výmen názorov, keď som sa mu snažila vysvetliť, čo ako funguje a stále som dostávala naspäť odmietanie a dokonca aj správu, že som si chorobu vymyslela a oklamala lekárov.
Ja rozumiem, že je ťažké prijať, že váš blízky je chorý. Rozumiem, že proces vyrovnávania sa s niečím je niekedy naozaj dlhý.
Ale verte mi, NAOZAJ je omnoho bolestivejšie pre mňa, ako chorého človeka, vidieť vaše odmietanie. Ja mám chorobu, ktorú nechcem, a ktorú mi vyvolalo mimo iné aj veľmi ťažké detstvo, a kvôli nej ma opúšťajú ľudia. Nič z toho mi nepríde fér. Nič. Vy máte chorého blízkeho a vyrovnávate sa s ním tak, že mu to otrieskaváte o hlavu? Naozaj?

Naozaj nám nič z toho nepomôže. Prosím, buďte viac vnímaví a citliví voči ľuďom s poruchou. 
Nebuďte ako môj brat.

Urazene som vysadila lieky. Neviem prečo, čo som tým chcela dokázať. Akurát som urazene dúfala, že sa dostanem do takej epizódy, že budem musieť ísť na psychiatriu a všetkým nadobro ukážem, že chorá som.

Úplne šialené.

Brat sa mi ospravedlnil. Sľúbil, že si ma vypočuje, že si o bipolárke bude hľadať informácie, uistil ma, že tu pre mňa je a že ho naozaj mrzí, že mi neveril.

Ale nič z toho už nezmaže tú bolesť, ktorou som si musela prejsť.

Znovu.

Lieky mám stále dementne vysadené. Môj lekár o tom vie. Nervozita pominula, jediné, čo cítim, je strašná úzkosť, sebavedomie v prdeli, všetko v prdeli a zajtra si asi pôjdem po antidepresíva.

A tak.

Nikdy nedajde ľuďom pocítiť, že sú úplne sami.
Najhorší pocit na svete.