Človek sa učí každým dňom. Na všetkých chybách, svojich či iných ľudí. Na vzostupoch i pádoch. Toľko k pátosu. Ja som človek, čo narobil množstvo chýb, navyvádzal množstvo hlúpostí a do toho trpím obsedantnou potrebou všetko analyzovať, takže sa mi celkom zo svojich chýb darí učiť. Čo je v konečnom dôsledku vlastne fajn.
Za posledné mesiace som niekoľkokrát vysadila lieky, v hypomániách sa obsedantne venovala rôznym aktivitám, začala som šialeno cvičiť, skupovať kvietky a vyrábať si detailné programy starostlivosti o byt a seba, až som sa zas prepadla a začala zvažovať možnosti odchodu zo sveta.
Však ste to čítali. Teraz som v období pokoja. Keď sa spätne analyzujem a uvažujem. Čo by som z toho mohla previesť ďalej? Ako sa z toho poučiť? Čo všetko som schopná dokázať?
Všimla som si, že sa mi konečne každé ráno darí vstávať tak, že už nemusím v priebehu 10 min len nakŕmiť mačky, umyť sa, obliecť sa a bežať von. Už mám čas si zacvičiť jógu, pozrieť seriál, dať sa do pohody a vyraziť do dňa s tým, že prvé chvíle môjho dňa sa neodohrávaju v dave ľudí v MHD, ale doma, na jogamatke. Je to oslobodzujúce. Dokonca mi už odchádza potreba všetko nadmerne analyzovať, začínam mať väčšinou dobrú náladu a nič ma len tak nerozhodí.
Rozhodla som sa, že to je jedna z vecí, čo si chcem nechať v živote a držať sa toho, pretože to výrazne prispieva k mojej duševnej rovnováhe.
Som schopná plniť svoje každodenné povinnosti a aj prichádzať s niečím navyše. Už neskupujem rastliny vo veľkom (aby mi potom pokapali) a nechodím ich trhať na lúku, ale sem tam nejakú kúpim a mám z nej radosť. A môj rozpočet to zvláda. Robím si malé radosti a to tiež chcem nechať ako to, čo mi udržiava pohodu.
Vraciam sa k rituálom. Okrem rannej jógy je to najmä každovečerné písanie, ktoré už taktiež nie je grafomanskou obsesiou. A tiež je to fajn.
Snažím sa nachádzať vo veciach rytmus a udržiavať ich tak. Nájsť krásu v obyčajnosti a "stereotype" a nenechať sa rozhodiť.
Už síce necvičím šialeno ako za hypomanických čias, ale ostal mi návyk a chuť. A presvedčenie, že to je fajn.
Už síce neskupujem obrovské množstvo platní s každou výplatou, ale rada sa prejdem do vinylového obchodu a strávim tam pokojne aj hodinu, kým nájdem ten kus, ktorý si chcem odniesť domov.
Už síce neuvažujem dennodenne nad odchodom zo sveta, ale zas viem, kde som psychicky bola a vážim si, že ma to tu teraz baví. Naozaj.
A dokonca ma netrápia ani ľudia okolo mňa a ich očakávania.
A prišla mi úplne krásna správa a ja si ju tu takto chcem zarchivovať nie preto, že by som sa chcela chváliť, že som super (iba trochu :D ), ale pretože chcem šíriť, že aj empatia, pochopenie a odpustenie môžu byť inšpirjúce. A aby ste vedeli, čo mi máte pripomenúť, ak by som sa náhodou dostala niekam down. Pretože sa naozaj učím mať sa rada takú, aká som.
A piesonka! Lebo sa cítim presne tak, ako znie tento set.
Za posledné mesiace som niekoľkokrát vysadila lieky, v hypomániách sa obsedantne venovala rôznym aktivitám, začala som šialeno cvičiť, skupovať kvietky a vyrábať si detailné programy starostlivosti o byt a seba, až som sa zas prepadla a začala zvažovať možnosti odchodu zo sveta.
Však ste to čítali. Teraz som v období pokoja. Keď sa spätne analyzujem a uvažujem. Čo by som z toho mohla previesť ďalej? Ako sa z toho poučiť? Čo všetko som schopná dokázať?
Všimla som si, že sa mi konečne každé ráno darí vstávať tak, že už nemusím v priebehu 10 min len nakŕmiť mačky, umyť sa, obliecť sa a bežať von. Už mám čas si zacvičiť jógu, pozrieť seriál, dať sa do pohody a vyraziť do dňa s tým, že prvé chvíle môjho dňa sa neodohrávaju v dave ľudí v MHD, ale doma, na jogamatke. Je to oslobodzujúce. Dokonca mi už odchádza potreba všetko nadmerne analyzovať, začínam mať väčšinou dobrú náladu a nič ma len tak nerozhodí.
Rozhodla som sa, že to je jedna z vecí, čo si chcem nechať v živote a držať sa toho, pretože to výrazne prispieva k mojej duševnej rovnováhe.
Som schopná plniť svoje každodenné povinnosti a aj prichádzať s niečím navyše. Už neskupujem rastliny vo veľkom (aby mi potom pokapali) a nechodím ich trhať na lúku, ale sem tam nejakú kúpim a mám z nej radosť. A môj rozpočet to zvláda. Robím si malé radosti a to tiež chcem nechať ako to, čo mi udržiava pohodu.
Vraciam sa k rituálom. Okrem rannej jógy je to najmä každovečerné písanie, ktoré už taktiež nie je grafomanskou obsesiou. A tiež je to fajn.
Snažím sa nachádzať vo veciach rytmus a udržiavať ich tak. Nájsť krásu v obyčajnosti a "stereotype" a nenechať sa rozhodiť.
Už síce necvičím šialeno ako za hypomanických čias, ale ostal mi návyk a chuť. A presvedčenie, že to je fajn.
Už síce neskupujem obrovské množstvo platní s každou výplatou, ale rada sa prejdem do vinylového obchodu a strávim tam pokojne aj hodinu, kým nájdem ten kus, ktorý si chcem odniesť domov.
Už síce neuvažujem dennodenne nad odchodom zo sveta, ale zas viem, kde som psychicky bola a vážim si, že ma to tu teraz baví. Naozaj.
A dokonca ma netrápia ani ľudia okolo mňa a ich očakávania.
A prišla mi úplne krásna správa a ja si ju tu takto chcem zarchivovať nie preto, že by som sa chcela chváliť, že som super (iba trochu :D ), ale pretože chcem šíriť, že aj empatia, pochopenie a odpustenie môžu byť inšpirjúce. A aby ste vedeli, čo mi máte pripomenúť, ak by som sa náhodou dostala niekam down. Pretože sa naozaj učím mať sa rada takú, aká som.
Už si nevyčítam každú jednu vec a chybu a nerozoberám každú svoju akciu a reakciu. Nenahliadam na seba skrze oči iných (podľa mojich paranoidných predstáv), nenahliadam na seba ani ako na hypomanického supermana. Učím sa mať rada obyčajnú každodennú Romanu.
Pripomínam si znova to, kým som a kto sú ľudia okolo mňa, a všetko je fajn. Samozrejme, nie všetko je dokonalé a stále je čo zlepšovať a meniť. Ale teraz mám na to silu a odhodlanie. A najmä som sa naučila, že veci sa nedajú mať hneď. A niektoré sú na dlhú trať.
Toto je stav, kde chcem žiť. Prosím, nech sa to nepokazí.
A piesonka! Lebo sa cítim presne tak, ako znie tento set.
Komentáre
Zverejnenie komentára