Keď sa ma niekto posledné dni pýta, ako sa mám, neviem odpovedať inak, než "famózne". A neklamem. Snáď ani samú seba.
Mám prácu, skvelých kolegov, bývam v krajine, o ktorej som snívala roky, a napriek pandémii sa mi tu podarilo nájsť blízkych ľudí, ktorým dôverujem. Mám úžasnú mačku a bavia ma veci. Napríklad teraz ležíme takto:
Štrikujem, idem sa učiť háčkovať, hrám sa so synťákmi, chodím na turistiku či do kina na festivalové filmy, kde je dohromady 5 ľudí. Nenudím sa.
Mám podporu v rodine, u priateľov, dokonca aj v práci. Syndróm impostora pomaly odchádza.
Ale... ako prichádza zmena počasia (tu vo Švédsku sa veľmi ochladilo a prší), tak na mňa prichádza pomaly aj splín. Robím všetko, čo môžem, aby ma neposadol. Jem lieky, vrátim sa do fitka. Mám sa predsa famózne.
No aj tak ho cítim. Ak chvíľu nezamestnávam myseľ, obsadia mi ju myšlienky, ktoré nie sú vítané. Ak sa nesústredím, cítim, že sa mi trochu tlačia slzy do očí. A ja to tak nechcem.
Držte palce, blíži sa zima a tma a ja nechcem, aby ma ovládli.
Držím Ti 🙂 Dáme to aj tento rok bez ujmy 😉
OdpovedaťOdstrániť