Bipolárna porucha: Môj depresívny playlist

Často niekde spomínam, že milujem hudbu. Zbieram platne, investujem do kvalitných sluchátiek, aby som mala čo najlepší audiofilný zážitok, ale najmä s hudbou spájam svoje emócie. A preto som sa rozhodla, že nastal čas, aby som vytvorila ďalší playlist. Tentoraz to budú skladby, ktoré ma sprevádzali v tých najtemnejších zákutiach mojej mysle a hlavne mi pomohli si uvedomiť, že nie som jediná, ktorá sa tak cíti. Jednoducho depresívny playlist. Tie piesne milujem a sú pre mňa silno emotívne a vždy, keď ich počujem, sa vo mne ozve veľmi veľa pocitov. 

Takže tadá.

Silverchair - Emotion Sickness

Veľmi dôležitá skladba. Či už textom alebo neuveriteľne vybičovanými emóciami, ktoré sa derú skrze tóny. Ako mladá som na Silverchair bola v podstate závislá a mohla by som sem dať aj iné, táto mi však príde ako tá, s ktorou sa stotožňujem najviac. Milujem tú gradáciu, zúfalstvo a hĺbku. Ešte aj teraz sa vidím, ako sedím so slúchatkami na posteli a počúvam to v tmavej izbe neustále dokola.


Radiohead - Exit Music (For a film)

Radiohead ma sprevádzali depresívnou epizódou každý jeden deň. Keď som mala to šťastie a stála som pod pódiom na ich koncerte, tak som v podstate odpadla, pretože som neverila, že naozaj existujú. Ľudia, ktorí so mnou preciťovali moje zúfalstvo a ničotu. Túto skladbu som vybrala, pretože vo mne evokuje prázdnotu. Jej jednoduchosť mi pripomína, ako som vlastne nič necítila, jej postupná gradácia zas, ako som zúfalo po niečom túžila.


Nine Inch Nails - Hurt

Ak niekedy niekto naozaj dokázal zhmotniť v hudbe a texte depresiu, tak je to Trent Reznor. Rozumiem každému jednému slovu, tónu, pocitu, bola som tam. Dole, sama, bez priateľov, blížiac si, aby som cítila aspoň niečo. Túto skadbu milujem, pretože to naozaj úžasne stvárňuje a hlavne je jedna z prvých v modernej hudbe, čo o tom takto otvorene rozprávajú a tým spojila toľko ľudí na svete. Toľko ľudí sa prestalo cítiť samo, pretože niekto rozprával za nich. 
(PS: Nie, originál nie je od Johnyho Casha)


The Cure - Bloodflowers

The Cure sú majstri vo vytváraní hudby, ktorá perfektne sedí do atmosféry ničoty. Keď som mala asi 16 rokov zaobstarala som si ich celú diskografiu a dnes sa veľmi smejem na tomto memečku 

V podstate by som mohla zavrieť oči a náhodne vylosovať akúkoľvek pieseň z ich obdobia DIsintegration, Pornography a podobne, ale ja som sa rozhodla ísť pre Bloodflowers, pretože ten album som vlastnila ako prvý a tiež som ho točila na dennodennej báze.




Bauhaus - All we ever wanted

To je jednoducho neuveriteľne krásna skladba. Smutná, ale núti ma usmievať. Niečo, čo som vždy presne potrebovala. 

Placebo - Special Needs

Ja ani neviem, čo sem napísať. S Placebom žijem už snáď 20 rokov, učila som sa všetky ich texty naspamäť, keď som bola tá divná spolužiačka, s ktorou sa nikto nechcel rozprávať. Mala som ich neustále v sluchátkach. Potrebovala som sa k nim vracať, upokojovali ma, keď nič na svete nedávalo zmysel a nikto mi nechcel ukázať vľúdnu tvár.


Joy Division - Atmosphere

Lebo proste by bolo divné, keby som do tohto sad bastard playlistu nepridala Joy Division.


Echo & The Bunnymen - The Killing Moon

Keď som toto počula prvýkrát, mala som pocit, že to je soundtrack k môjmu životu. Preto to tu musí byť.




Nirvana - Something In the Way

Podobne ako Exit music od Radiohead, aj táto pieseň vo mne rezouje svojou jednoduchosťou a prázdnotou.  A Kurtov hlas, joj!!!! Často sa mi stalo, že som namiesto počúvania celého albumu rovno preskočila k poslednej skladbe a išla ju niekoľkokrát dokola. 


Swans - Love Will Save You

Dobre, tento playlist ukončím mojimi milovanými Swans, za ktorými sa ženiem na ich koncerty kamkoľvek to len ide. Ktorých platne aj s podpismi držím doma ako jednu z najväčších cenností, čo vôbec mám. A hoci by som, podobne ako pri The Cure, mohla náhodne vybrať úplne čokoľvek, rozhodla som sa pre tento ich trochu popovejší zvuk (haha), s ktorého smútkom sa dá stotožniť väčšiemu množstvu ľudí.




Neviem, ako to ukončiť, Momentálne som emočne rozorvatá, pretože toto bola pre mňa cesta do pocitov, ktoré som dlho nepociťovala, tlačia sa mi mierne slzy do očí a zároveň som veľmi hrdá na to, kde som teraz. Je mi fajn. Ale za tieto pripomienky som vždy vďačná.
A čo vy? Čo vám pomáha si pripomenúť, že v tom nie ste sami?













Komentáre

Zverejnenie komentára