Bipolárna porucha: Život v zahraničí

... a teda konkrétne vo Švédsku.

Tento text chcen zdieľať, pretože si myslím, že bipolárna porucha nemá byť brzdou v tom, čo ľudia chcú dosiahnuť a robiť. Dá sa zvládnuť veľa vecí aj s chorobou, len treba mať dobrý plán, podporu okolia a vôľu pracovať na nových veciach. Nové veci nemusia byť spúšťačom epizód, niekedy môžu priniesť aj nový vhľad na svet vôkol a viac pokoja do života. Nenechajte sa limitovať vlastnou chorobou. Robte veci spolu s ňou :)

Ako viete, už rok a pol žijem vo Švédsku. Dlhé a tmavé zimy (v Malmö našťastie však mierne, pretože zima tu znamená dážď, veľa vetra a žiadne slnko) a neuveriteľne energické dni v lete, keď slnko nie a nie zapadnúť. Všimla som si, že sú ľudia, ktorým to vŕta v hlave. Ako môžem s bipolárkou žiť v zahraničí a ešte k tomu v takýchto podmienkach? Pýtajú sa ma na to v správach, videla som komentáre v diskusii pod rozhovormi so mnou...

... a tak som sa rozhodla o tom napísať niečo viac.

V prvom rade by som rada zdôraznila jednu vec (a viem, že väčšina z vás, moji drahí čitatelia, to už vie, ale opakovanie je matka múdrosti pre tých a pre niektorých to je možno novinka). Mať bipolárnu poruchu neznamená byť nesamostatný človek. Áno, každý z nás má iné ťažkosti a iné možnosti sa s ňou vysporiadať, ale to neznamená, že sme nutne odkázaní na druhých. Spomínam to preto, lebo niekedy mám pocit, že ľudia, ktorí sa ma pýtajú, ako je možné, že žijem v zahraničí, sú presvedčení, že by som mala byť doma s mamou a tá sa o mňa má starať. Takže tadá, NIE.

Do Švédska som sa odsťahovala sama. S mačkou. Bolo to pre mňa splnenie dlhoročného sna, ako som písala už tu. Riešila som veľa vecí, hlavnou z nich bolo však to, či mi to nespustí nejakú epizódu, a tak moje hlavné zameranie bolo HLAVNE NEPODĽAHNÚŤ STRESU. Vypracovala som si plán a krok po kroku som plnila, čo bolo potrebné a ak bolo niečo problémom ďalšieho dňa, nelámala som si s tým hlavu.

Čo boli veci ohľadom môjho zdravia, ktoré som riešila pred sťahovaním a po sťahovaní? Poďme sa na to pozrieť postupne.

Čo som si zaobstarala pred odchodom z Prahy

O svojom sťahovaní som veľmi skoro upovedomila ako terapeuta, tak aj psychiatra. Terapeut so mnou prežíval celé výberové konanie do práce, pomáhal mi prekonať impostor syndróm (syndróm podvodníka) a nenápadne ma uisťoval v tom, že môj plán funguje. Mala som v ňom obrovskú podporu. Najviac mi pomohlo, keď mi ponúkol terapeutické sedenie po presťahovaní, pokiaľ by som ho potrebovala. Vedela som, že ak sa bude niečo diať, mám záchranné koleso. A to bolo dôležité.

S psychiatrom sme zas zariadili to, aby som mala dostatok liekov, kým sa dostanem k predpisom vo Švédsku. Zásobila som sa na niekoľko mesiacov a tým mi odpadol stres z toho, čo ak mi dojdú lieky a ja nebudem mať doktora? Mala som antidepresíva, antipsychotiká (aripiprazol, kvetiapin), benzodiazepiny a pregabalin. Na každú situáciu niečo.

A teda som odchádzala s dostatočným množstvom liekov na vyše polroka a istotou, že sa mám na koho obrátiť, ak niečo nebude v poriadku. S podporou mojich krokov.

Prvé kroky vo Švédsku

Keďže som bola zásobená a mala som istotu pomoci, vedela som, že nie som pod akútnym tlakom hľadania lekárov. Mohla som sa sústrediť na všetku tú byrokraciu ohľadom sťahovania do novej krajiny a nestresovať sa. Myslím si, že to bolo veľmi dôležité v začiatkoch. Jednoducho žiť život ako ďalej, síce s inými každodennými povinnosťami a v inej krajine, ale s každodenným dávkovaním liekov, ktoré poznám a viem, ako účinkujú.

Čo však bolo veľmi dôležité, bolo začať pracovať na svojich sociálnych kruhoch. Áno, som v kontakte s rodinou a priateľmi na Slovensku a v Česku, ale bohužiaľ s nimi nemôžem kedykoľvek zájsť na kávu či pozrieť film. Som síce introvert, ale viem, že sociálny život potrebujem. Takže ma čakalo dennodenné zbiehanie skupín na Facebooku pre expatov vo Švédsku, pre ženy, čo žijú v zahraničí, hádzanie sa do vôd sociálnych interakcií, ktoré mi neboli vždy najpríjemnejšie (ale väčšinou príjemné boli), aby som niekoho spoznala a začala si budovať priateľstvá.

Dnes, po roku a pol, môžem povedať, že mám celkom široký okruh známych a kamarátov a dokonca i tých blízkych, na ktorých sa môžem obrátiť v prípade núdze. Ľudské vzťahy sú práca a treba sa do nej pustiť vždy čo najskôr.

Ale čo lekár? Aj ten raz musel prísť. Vo Švédsku je zdravotný systém samostatná kapitola a naozaj to nejdem rozoberať, lebo sa len naštvem :D ale lekára som našla, prístup k liekom mám a to považujem za to najpodstatnejšie.

A čo svetlo a tma?

Nuž, svetlo a tma, to je tu trochu iný level.

Ako prvú som tu zažila zimu. Naučila som sa niečo robiť, rozprávať nahlas o tom, ako sa cítim, a pracovať postupne na nejakých projektoch, aby som mala dôvod vstávať do tmy. Večery sú dlhé, začala som štrikovať, ešte viac čítať, trochu menej písať a pozerať filmy s kamarátmi. A hlavne som si začala telefonovať s mamkou, aby som sa necítila toľko sama, ak sa mi nechce nič robiť a chcem mať len tak pocit, že so mnou niekto je.

Nehovorím, že to pomáha stopercentne. Stále mám dni, keď som energiou na nule, či keď ma prepadajú trošku temnejšie myšlienky. Ide mi však o to, aby som si nespustila epizódu naplno. Jem lieky a tvorím. Tma je výborná na tvorbu.

Nuž a svetlo? To ma zastihlo nepripravenú a až po skončení leta som si uvedomila, že som lietala v miernej hypománii. Sexuálny drive sa vyšplhal, ako už dlho nie, bol zo mňa sociálny motýlik a prekonávala som veľa vlastných limitov.

Ale nič, čo by sa nedalo ustáť, našťastie.

A keďže to je dlhší článok, tak tu je zopár fotiek :)