Bipolárna porucha: 7 vecí, ktoré by som rada vedela, keď ma diagnostikovali

Mať akékoľvek psychické ochorenie znamená hrať život na vyššej obtiažnosti. Mať bipolárnu poruchu znamená popri tom skákať z levelu do levelu bez upozornenia, bez ukončenia toho predchádzajúceho, jednoducho len tak, lebo neexistujú poriadne pravidlá. Ale o tom som už písala, o herných leveloch.

Teraz sa chcem pozrieť na niečo iné. Chcela by som zhrnúť niekoľko vecí, ktoré by som rada vedela, keď mi chorobu diagnostikovali. Namiesto toho som sa k nim však dostávala dlhou cestou.

1. Nebáť sa povedať, ako sa cítim, ľuďom okolo seba.

Hoci som vždy bola veľmi emotívne založený človek, málokedy som o tom rozprávala. Emócie som v sebe dusila, až kým nevyšli na povrch v nejakom divnom prekvasenom rozpoložení. Bála som sa, že budem tá slabá, či nepochopená. Neprijatá. Nevedela som povedať, že som smutná, niečo ma trápi, že mám úzkosť. Málokedy som prehovorila o tom, ako na mňa vplývajú rôzne situácie, ale vždy som si vypočula ostatných. Až posledné mesiace sa učím, že naozaj môžem prejavovať emócie, rozprávať o nich, že ma ľudia neodsúdia a dokonca sa budú snažiť prispôsobiť situácii, aby mi nebolo ešte ťažšie.

2. Je dôležité si vybudovať "záchrannú sieť"

Tak rýchlo, ako to len ide, je naozaj podstatné pracovať na tom, aby aspoň jeden človek v okolí vedel, ako reagovať, keď sa bude niečo diať. 

3. Pokojný život neznamená stereotyp

Netreba sa báť "pokoja". Ja viem, a verte mi, že možno aj lepšie než mnohí, že život, keď človekom šváce emočne zhora nadol, keď má pocit, že prežíva každú emóciu nadoraz a všetko je, ako som rada hovorila, silnopocitové, taký život pôsobí priam dobrodružne. Výlety, nadšenia, projekty, nápady, prepadliská, neúspechy, zúfalstvo, eufória. Všetko v jednom. V pokoji je však rovnováha a nájdenie seba samého. Spoznanie vlastných limitov, schopností a neustále objavovanie nových možností, ktoré prichádzajú, keď sa človek môže spoľahnúť sám na seba.


4. Brať lieky!

Áno, ja viem, doktori to hovoria, všade sa to píše, všetci to hovoria. Ale naozaj by bolo fajn, keby som ten deň po diagnostike mohla stretnúť seba z budúcnosti, aby som si to vypočula z vlastných úst. Aj keď ktovie, či by som si verila. No naozaj, lieky! 

5. Terapia je práca.

Ako asi už viete, bola som v rukách viacerých terapeutov, kým som si našla takého, s ktorým sme si vzájomne sadli. A aj tam mi dlho trvalo pochopiť, čo sa odo mňa vlastne vyžaduje. Že terapia je naozaj beh na dlhú trať a nie je to len o tom, že sa niekam prídem vykecať, niekto mávne prútikom a všetko záhadne vyrieši. Je to hlavne o mojej vlastnej práci. 

6. Som hodná!

Toto keby mi niekto vtedy povedal, možno by som sa nezrútila. Som hodná! Pozornosti, priateľstva, lásky, miesta v tejto spoločnosti. Nie som zrúda, nie som odsúdená na život o samote, len za to, že mám diagnózu. Nie. Všetci sme hodní pozornosti, priateľstva, lásky a miesta v tejto spoločnosti!

7. Raz bude lepšie.

Znie to ako prázdna fráza. Ako veta z filmu. Také to, že pokiaľ nie je všetko v poriadku, tak ešte nie sú veci u konca. No ja naozaj verím v to, že z tunela vedie cesta von. Cítim, že mi je lepšie, než mi bolo a keby mi niekto pred 6 rokmi povedal, že budem tu, kde som teraz, neverila by som mu. Bude lepšie. Je predo mnou cesta.


A aj teraz som na ceste. A teším sa z každého kilometra a dňa.



Komentáre

  1. Super článok (a blog) 💜💜💜

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som rada ze som neni vtom sama tiež mam už druhú psychoterapeutku mna ta práca na sebe ešte len caka😘

      Odstrániť
  2. Vyborny clanok, nie tak lekarsky, skoda, ze som o tomto nevedel skor.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára