Bipolárna porucha: O potrebe feminizmu v terapii

 O terapii som už napísala viacero článkov. Začalo to tým, prečo si myslím, že terapia nie je pre mňa. Pokračovala som však, pretože som sa rozhodla na terapie chodiť a štvala ma ich (ne)dostupnosť. Potom som zistila, že neviem byť zraniteľná, ani keď mám na to vyhradený priestor. Nakoniec som sa presťahovala a uvedomila si, ako veľmi mi terapia v živote chýba.

Stretla som mnohých terapeutov a zažila mnoho hlbokých rozhovorov s mojimi priateľmi, aj som čítala množstvo článkov na tému duševného zdravia a či venujúcim sa feminizmu, a konečne už naozaj viem, čo od svojho terapeuta či terapeutky potrebujem.

Potrebujem, aby boli feministi.

Viem, píšem tento text v slovenskom prostredí, kde slovo feminizmus je takmer nadávka. Ja si však stojím za tým, že to je tak väčšinou len u ľudí, ktorí feminizmus poriadne neštudovali, boja sa počúvať s otvoreným srdcom a validovať problémy menšín, s ktorými sa oni ako väčšina nutne potýkať nemusia.

Čo pre mňa znamená feminizmus? To, že sme si rovní. Uvedomenie si, že mnohé z problémov vychádza z patriarchálneho usporiadania spoločnosti a z nárokov, ktoré to na nás, ako indivíduá kladie, a ktoré nie sme schopní naplniť. Možnosť byť sama sebou. A samozrejme neustálá diskusia a boj za to, aby patriarchálny systém a vnútorná mizogýnia vymizli.

Možno už teraz vidíte premostenie na to, prečo to považujem za potrebné v terapii.

Ak nie, dostaneme sa k tomu.

Jeden z terapeutov, s ktorým som nevychádzala, mi bol schopný povedať, že sa nesprávam ako dáma. A že som mladá a pekná a potrebujem partnera.

Prečo? Ako veľmi je v terapii dôležité to, ako VYZERÁM? Prečo si myslí, že potrebujem partnera, prečo nepracuje s mojou životnou situáciou takou, aká je? A čo ak potrebujem partnerku? Prečo predpokladá, že som automaticky heterosexuálna (nie som)?

Namiesto toho, aby sa mi dostalo otvorenosti a pochopenia a hľadania, dostalo sa mi morálneho súdenia, že nenasledujem nejaký predpísaný chodník pre ženy môjho veku.

Odišla som.

Mám vo svojom živote príliš veľa tráum a nie som schopná ich rozoberať len tak s niekým, ak cítim čo i len známku moralizovania a hádzania viny na moju stranu.

Môj zatiaľ posledný terapeut bol však iný. Bral ako dané, že ma viac baví práca než rozvíjanie partnerských vzťahov. Keď som prišla s tým, že randím s nebinárnou osobou, nevidela som na ňom jediná známku prekvapenia. Považoval ma za seberovnú a ani trochu sa nehral na nejakú otcovskú rolu v mojom živote.

Bol prvý, komu som začala hovoriť o všetkých sexuálnych obťažovaniach, ktoré som zažila. Dokázal sa na ne pozerať skrz optiku rodovej mocenskej dynamiky a ani raz nepoznamenal, že by som mala odpovedať inak či mať na sebe niečo iné oblečené.

Pomohol mi pochopiť mnohé. A hlavne pokračovať byť sama sebou. Posilnilo ma to, dodalo mi to odvahu a hlavne pocit vlastnej sebahodnoty.

Nehodnotil ma ako ženu s bipolárnou poruchou.

Hodnotil ma ako Romanu, ktorú bavia tieto veci, má takéto názory a takéto emočné odpovede.

A to je na feminizme v terapii dôležité. On to možno bral ako prirodzené, ale to, že som sa pri ňom mohla hodinu rozčuľovať nad neférovým prístupom k sarkazmu u žien a u mužov, mi veľmi otvorilo oči, ako veľmi to potrebujem nielen v terapii, ale aj vo svojom živote.

Brať ľudí ako indivíuduá, bez ohľadu na to, akého sú rodu, národnosti, sexuality, vierovyznania. 

Tento článok vôbec nie je tak hlboký a a do detailu, ako by som chcela, ale považujem ho ako vstupnú bránu pre mňa do tejto témy. Niektoré traumy (kvôli ktorým považujem za feminizmus naozaj dôležitý) sa mi stále ťažko hovoria nahlas a verejne, ale možno sa raz k tomu dostanem tiež :)